Skúsme sa pozrieť na to tempo spolupráce, či bohemizmus fofr v našom turecko-stredoázijskom kontexte.

„To je fofr“

V polovici marca, konkrétne 17. marca 2021 podpísal prezident Uzbekistanu Šavkat Mirzijojev uznesenie O potvrdení medzinárodných zmlúv. Týmto právnym aktom prezident potvrdil, resp. ratifikoval Dohodu medzi vládou Uzbekistanu a vládou Turecka o vojenskej a finančnej spolupráci a Protokol o poskytnutí finančnej pomoci.[2]

Oba dokumenty, za realizáciu ktorých na uzbeckej strane zodpovedá ministerstvo obrany, boli podpísané v Taškente 27. októbra 2020. Vtedy totiž bol na oficiálnej návšteve v Uzbekistane turecký minister obrany generál Hulusi Akar.

Po rokovaniach so svojím uzbeckým rezortným partnerom generálom Bachadirom Nizamovičom Kurbanovom ho prijal aj prezident Š. Mirzijojev. Podľa oficiálneho komuniké sa na stretnutí otázky bezpečnosti v regióne, pričom uzbecký prezident vtedy konštatoval: „... rozhodujúcim smerovaním praktickej spolupráce medzi Uzbekistanom a Tureckom je realizácia programov výcviku vojenských kádrov a výmena skúseností medzi vojenskými útvarmi...“[3]

Manévre 22. – 27. 03. 2021

Na polygóne neďaleko Termezu – áno ide o ten vojenský priestor, ktorý bol využívaný a využitý na sústredenie vojenských jednotiek pri vstupe Sovietskeho zväzu do Afganistanu koncom roku 1979, alebo sa práve tam sústreďovali rozhodujúce vojenské jednotky Sovietskeho zväzu (z vtedajšieho Stredoázijského vojenského okruhu), ktoré spolu s našimi priateľmi – dnes bratmi v NATO zbrani – z Maďarska, Poľska a Bulharska (špecificky aj z Nemecka) realizovali akciu v auguste 1968 voči Československu. Čiže, inak povedané, v roku 1968 nás (mediálne klišé) neokupovali Rusi (jedným z veliteľom akcie bol o.i. generál Kličko– otec primátora Kyjeva, teda Ukrajinec), pretože vtedy tá armáda nemala etnické parametre, ale boli to naši partneri z bývalého Sovietskeho zväzu + 4. Ešte raz, naši dnešní partneri v NATO a v EÚ z Nemecka, Poľska, Maďarska a Bulharska.

Ešte raz, áno ide o ten Termez, ktorý je na hranici s Afganistanom, kde je dodnes letecká základňa (NATO), z ktorej sa obsluhuje susedný Afganistan. No a v tom susednom Afganistane, na hranici s Termezom, žije vo väčšine uzbecká menšina. Nakoniec v meste Mazári-e-Šaríf (ktoré je z druhej strany rieky voči Termezu) dodnes v dobrom spomínajú na sovietsku armádu z roku 1979.

Teda na tomto históriou preverenom polygóne neďaleko Termezu sa v dňoch od 22. do 27. marca 2021 uskutočnili po prvý raz v novodobej histórii Uzbekistanu špeciálne taktické cvičenia domácich vojakov z Uzbekistanu a hostí(?) z Turecka.

Tí prišli do Termezu po určite dobrej skúseností z Azerbajdžanu (ktorý si už jednoducho kúpili). Inak na margo účasti tureckých vojenských inštruktorov v konflikte o Náhorný Karabach bola pred pár dňami bola zverejnená informácia o tom, že azerbajdžanskí vojaci systémovo mučili arménskych vojenských zajatcov po akcii v tomto ťažko skúšanom priestore. Asi boli dobre vyškolení (je iné vysvetlenie?) inštruktormi z Ankary a nie je dôvod si myslieť, že práve títo inštruktori (z členskej krajiny NATO, čiže Slovensko je spoluzodpovedné) budú svojich partnerov z Uzbekistanu školiť a nabádať na dodržiavanie medzinárodného práva. Po skúsenosti z Azerbajdžanu, z vnútropolitického vývoja v krajine, späťvzatia súhlasu s Istanbulským protokolom, by to bolo asi naivné.

Navyše, ešte nezabúdajme, že tesne pred týmto škandálom s mučením bol v Turecku a Azerbajdžane na oficiálnej návšteve slovenský exminister zahraničných vecí a európskych záležitostí (čím vymazal viac ako dvadsaťpäťročnú snahu Slovenska o vyvážený prístup k južnému Kaukazu a posunul Slovensko tam, kam Slovensko nepatrí). No a reč o mučení nebola na stole.

Seriózna príprava

Možno sa to niekomu nebude zdať dôležité, ale ad info pre pozorného čitateľa SLOVA – tesne pred spoločnými manévrami bol vymenovaný prezidentom Š. Mirzijojevom nový prvý námestník ministra obrany a náčelník generálneho štábu Ozbrojených síl Uzbekistanu generál Šuchrat Chalmuchamedov ().[4] Inak tiež absolvent tureckej vojenskej akadémie. Tak ako naši šľahačkoví generáli hrdiaci sa rôznymi NATOvskými kurzami. To aby bolo jasné, kto za koho kope!

Nezabudnime ani na to, že Turecko bolo prvou krajinou, ktorá právne uznala nezávislý postsovietsky Uzbekistan (aj preto majú diplomatické vozidlá Turecka ŠPZ číslo 001 a Slovensko 074) a že veliacim jazykom týchto manévrov bol turecký jazyk! No to preto, lebo uzbecký a turecký sú si podobné asi ako slovenský a český, prípadne poľský, takže nie je potrebné ísť do jazykových extrémov. Inak, viete, ako počas stretnutí (resp. v akom jazyku) na úrovni napr. V4 komunikujú Slováci a Česi?

Globálne ambície

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, ktorého vládna strana Strany spravodlivosti a rozvoja (v roku 2023 bude sláviť storočnicu) mala pred pár dňami svoj zjazd, vo svojom vystúpení vyhlásil: „... chceme byť jednou z vedúcich krajín, ktoré budú ovplyvňovať svetový poriadok...“ Inak povedané, R. Erdogan uvažuje o tom, že Turecko bude jedným z kľúčových aktérov nového postCOVIDového svetového ekonomického a politického poriadku.

Ankara tak jasne a opakovane demonštruje, že okrem vplyvu na arabský svet a akéhosi dispečera, ktorý zjavne dokáže cez moslimských utečencov položiť kresťanskú Európu (nehovoriac o vplyve na vnútornú politiku v Nemecku, čo ekonomicky položí Európu), nepustí zo zreteľu svoj turkojazyčný polmesiac: Azerbajdžan (už ho má), Uzbekistan, Kazachstan, Kirgizsko, Turkménsko, ujgurský priestor v Číne a Tatarstan v Ruskej federácii.

Tým by si Ankara (a ako člen NATO aj náš plán?) vybavila región Kaspického mora, Strednú Áziu a sibírsku časť Eurázie.

No povedzte, nie je geopolitika krásna veda? Lenže, ako obyčajne je a ide o niekoľko lenže, čo podporujú a dehonestujú naši partneri v NATO (a teda aj my, pretože nič nehovoríme):

Po prvé tu je snaha vytesniť Rusko z priestoru, čo avšak, a nehľadiac na koncept Ankary Nová Ázia, nebude také jednoduché. Moskva je garantom samostatnosti všetkých krajín Strednej Ázie, má kultúrno-vzdelanostnú exkluzivitu a je ich obchodným partnerom č.1. Ak niekto chce teroristickú reakciu, podobne ako Islamský štát, mäkkého podbrušiu – tak prosím!

Po druhé koncept Nová Ázia je problémom pre čínsky globálny projekt Jeden pás – jedna cesta. Ankara, ak chce sa môže pripojiť k Pekingu, ale konkurovať asi ťažko. Navyše, nikto nemá takú investičnú kapacitu (najmä do energetiky a ťažby surovín) ako Čína. Ovládanie ľahkého priemyslu tureckými firmami v krajinách Strednej Ázie sa javí ako nie strategická výhoda, skôr ako budúci sociálny problém, ktorý v priestore nahráva Rusku a Číne.

No a po tretie, ak bude Ankara ústami svojho prezidenta mať neustále väčšie geopolitické chúťky, tak určite si Peking nenechá brnkať po nose. Ujguri (aj keď sú turkojazyčná skupina) sú občanmi Číny a tam to končí! Čína nie je jednoducho Slovensko, kde si môže prísť rokovať (za asistencie poslanca Národnej rady SR) cudzí minister o výsostne vnútorných veciach suverénnej krajiny a ústavní činitelia namiesto jasnej, rozhodnej a suverénnej reakcie zahlcujú siete selfíčkami s milencom, milenkami alebo niekým iným.

Tak ako sa končí aj v prípade vyjadrení, že Krym bude súčasťou Turecka (na čo – čo je symptomatické a pre Slovensko ponižujúce – ani Brusel a ani Kyjeve nereagovali). Moskva adekvátne reagovala novým vodovodom (nakoľko Ukrajina prerušila dodávky pitnej vody na polostrov – teda akože, a v tom je ten pôvab, svojim občanom) a zákazom vlastníctva pôdy pre ruských nerezidentov no a ,samozrejme, technickým skvalitnením ochrany svojej štátnej hranice v priestore Čierneho mora a zlepšením obranných kapacít smerom na demokratickú Európu. Besné presuny vojenských kolón cez Slovensko, keď aj šibačka má zaracha, smerom na Ukrajinu, neoliberálov všeobecne a indivíduá v torze slovenskej vlády nezachránia a nič nezmenia na východnom fronte. Ak odtiaľ niečo príde, tak nebude to mráz, ale mier!

Poznámka na záver

Ale pozor, tieto spoločné manévre netreba ani podceňovať a ani preceňovať. Treba o nich vedieť (napr. čo robí náš „spojenec“ v NATO za ktorého máme povinnosť, v prípade potreby ísť bojovať)[5] a s nimi rátať pri ďalšom strategickom uvažovaní v rámci Slovenska a Slovanstva.

Tak ako treba rátať s ich bratstvom pod jasným polmesiacom.

Poznámky:
[1] ZDE
[2] Originál dokumentu ZDE
[3] Podrobnosti ZDE
[4] Více ZDE
[5] Pode Severoatlantické smlouvy z roku 1949 - plné znění ZDE

(Autor je vysokoškolský učitel; zdroj www.noveslovo.sk, převzato se souhlasem autora)