V nejakom (neodpočúvanom) byte alebo vo VIP priestoroch nejakého štadióna sa schádzali kmotríci, aby tak, ako v neviditeľnej nevyšetriteľnej Gorile zakladali stranu, ktorá vyženie konkurenciu – lebo o nič iné nejde. V kaviarňach a redakciách sa už skladala nová vláda s novým premiérom, ktorý „nekradne a nekryje zlodejov“. Nevedno, či anketári zbierali nálady naozaj medzi budúcimi voličmi, alebo tiež v kaviarni, ale prieskumy zapadali do schémy. Virtuálne Slovensko z tajných bytov, VIP priestorov a z novinárskych hláv to malo jasné.

A potom prišli voľby. Po nich strašná opica. Drží politickou mocou nenaplnených doteraz.

Tento rok bolo leto striedavo oblačné, plagáty zmyl dážď a chalani s vyhrnutými rukávmi sa rozpŕchli ako vrabce, Miro utiekol ešte prv, ako sa vôbec strelilo, lebo okamžite pochopil, že toto je debakel. Skrátka, nevyšlo to. Ministrom financií teraz nebude, a aby ním mohol raz byť, musí ešte chvíľu dobre robiť zle. Rado objavil, že jeho silou sú paragrafy, teraz by rád zdrhol do Luxemburgu. Napokon, prečo nie, tam aj lepšie platia, a ak na to príde, aj odtiaľ sa dá dobre robiť zle (čo vedia aj naši trinásťpercentní europoslanci Sulík, Zala, Flašíková, Smolková).