Totiž dňa 7. apríla 2010 (uf, už je to jedenásť rokov) sa v Kirgizsku začal (akosi permanentný) revolučný proces mocenskej zmeny.

Násilnosti sa začali najskôr v Talase a potom sa vlna násilia preliala do Biškeku, kde na hlavnom námestí Ala-Too (???-???), kde sa o. i. nachádza spoločný (bývalá budova ÚV KS Kirgizskej socialistickej republiky) komplex parlamentu a sídla prezidenta, len v prvý deň nepokojov zomrelo 77 protestujúcich. Inak si táto aprílová revolúcia vyžiadala celkom (oficiálne) 86 obetí a viac ako 300 ľudí bolo zranených.[1]

Výsledkom tejto krvavej revolučnej ouvertúry bola politická skutočnosť, že k moci sa dostala vtedajšia opozícia. Tá sformovala dočasnú vládu (neskôr bola premenovaná na technickú vládu), ktorá priviedla krajinu k predčasným parlamentným voľbám v októbri 2010.

No a táto „nová“ moc sa porúčala na smetisko kirgizských politických dejín v októbri 2020. Ako ináč, revolučnou cestou. No a príbuzní týchto obetí (aspoň časť) v osobnom rozhovore neskrývali v roku 2013 a 2015 svoju frustráciu z toho, čo bolo a politicky je v Kirgizsku.

Hrdinovia z apríla 2010 sa dočkali úcty aj tým, že v Issyk-Kuľskej oblasti pomenovali v pohorí Terskej Ala-Too doteraz bezmenný štít (výška 4.142,2 metra) na štít Hrdinov Aprílovej revolúcie.

Kde sú a čo robia revolucionári

Ako však dopadli, resp., kde sú dnes aktéri tejto revolúcie?

Máme na mysli niektorých členov dočasnej/technickej vlády vzor 2010 (mala celkom deväť členov):

Roza Otunbajeva – skúsená diplomatka sa stala predsedníčkou tejto vlády 2010, ktorá okamžite rozpustila kirgizský parlament Žogorku Keneš a odobrala kompetencie Ústrednej volebnej komisii Kirgizska.

Na čele vlády bola do 27. júna 2010, teda do úspešného republikového referenda, ale ešte musela ešte riešiť tragédiu v Oši. Po útek exprezidenta K. Bakijeva (+ family) sa neskôr stala dočasnou prezidentkou Kirgizska. Vo funkcii bola do 1. decembra 2011 (kompetencie odovzdala zvolenému A. Atambajevovi).

V súčasnosti je na dôchodku. Má štatút exprezidenta(tky) so všetkými z toho plynúcimi garanciami a výhodami.

Almazbek Atambajev – bol prvým zástupcom predsedníčky dočasnej vlády a súbežne ministrom hospodárstva. Vo funkcii bol do júla 2010, aby sa koncom roku 2010 (po predčasných voľbách) stal riadnym predsedom vlády.

V októbri 2011 zvíťazil v predčasných prezidentských voľbách (na poste prezidenta bol ústavných šesť rokov).

Na základe referenda (úspešného) o zmene Ústavy Kirgizska v roku 2016 sa dostal do konfliktu (osobného, ekonomického a tiež aj politického) v zásade so všetkými kolegami z dočasnej/technickej vlády.

Ako prezident moc, na základe volieb, odovzdal S. Žeenbekovovi a odišiel do ústrania, lenže potom sa to, nakoľko nebol dostatočne proamerický, začalo.[2]

V krátkosti – v júni 2019 – stratil status exprezidenta a v auguste 2019 ho zadržali a doposiaľ je bývalý prezident Kirgizska vo väzbe a výkone trestu súbežne (je mu prisudzovaných niekoľko trestných činov)!

Omurbek Tekebajev mal po revolučnom apríli na starosti otázky spojené s ústavnou reformou, ale po konflikte s A. Atambajevom sa presunul do opozičného tábora. Lenže spolu s ešte jedným členom dočasnej vlády, ministrom pre mimoriadne udalosti a technogénne katastrofy Dujšenkulom Čotonovom, bol trestne stíhaní. Sám O. Tekebajev (a aj D. Čotonov) dostal za korupciu osem rokov natvrdo vrátane konfiškácie korupciou nadobudnutého majetku.

V súčasnosti, po rehabilitácii, patrí medzi najväčších kritikov textu novej Ústavy Kirgizska a strategicky sa pripravuje na návrt do veľkokirgizskej politiky. Keď sa na Slovensku (rozvinutá demokracia západného typu) môže vracať ktokoľvek na ministerské posty, prečo by to nebolo reálne aj v (stredoázijskom subjekte) Kirgizsku? Raz zrada, navždy zrada!

Azimbek Beknazarov bol tiež jedným z členov dočasnej vlády a zodpovedal za silový blok. Neskôr sa stal generálnym prokurátorom. Tento post však musel (pre korupciu) opustiť.

V roku 2010 založil a viedol stranu Asab, lenže jej volebný výsledok vo voľbách do Žogorku Kenešu (2010) bol viac než zahanbujúci. 

Je autorom spornej knihy: Aksyjskij plač - tragedija nacii [3] a podobne ako súčasný slovenský špeciálny prokurátor sa zamotal (už ako advokát) v mnohých sporných prípadoch, ktoré (tak ako na Slovensku) dozrievajú. Za všetky, ide o vzorový korupčný megaprípad  expredsedu parlamentu Achmatbeka Keldibekova.

V súčasnosti je, vďaka svojej schopnosti pätolizačstva voči S. Žeenbekovovi (tiež exprezident sa nahnutou budúcnosťou) veľvyslancom Kirgizska v Malajzii. Treba však doplniť zatiaľ!

Temir Sariev mal na starosti finančný a ekonomický blok v dočasnej vláde. Z exekutívy sa presunul do straníckeho súboja. Jeho strana Akšumkarvo vtedajších parlamentných zhorela.

Neskôr sa stal ministrom hospodárstva (december 2011 – apríl 2015). A potom bol aj predsedom vlády (necelý rok), lenže jeho Akšumkar, ktorá sa spojila so stranou Ata Mekenom v ďalších predčasných parlamentných voľbách (2020) zopakovala výsledok z roku 2010. Momentálne sedí. Na politickej striedačke.

Bolot Šernijazov – bol ministrom vnútra, ale vzhľadom na svoj zložitý zdravotný stav bol len symbolom. Žiaľ, 21. júla 2020 zomrel a o mŕtvych len dobre.

Kenešbek Dujšebajev sa v apríli 2010 stal predsedom Štátneho výboru národnej bezpečnosti (GKNB). V auguste 2012 prechádza na post predsedu Štátnej služby pre kontrolu nad drogami.

Krátku dobu (do roku 2015) bol námestníkom generálneho tajomníka Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS). 15.októbra 2020 bol vymenovaný za tajomníka Rady bezpečnosti Kirgizska, kde fungoval len 10 dní – 26. októbra 2020 podal demisiu (odstúpil z postu) a zatiaľ nevyužil slovenskú postdemisovú špecialitu, teda späťnávrat na post. To je to, čo je v normálnom svete a Kirgizsko nevynímajúc, neznáme.

Členmi dočasnej/technickej vlády boli aj Damira Nijazalijeva a Emil Kaptagajev .

Prvá sa z vlády porúčala hneď po udalostiach v Oši a svoju politickú kariéru ukončila ako poslankyňa za Sociálnodemokratickú stranu Kirgizska (SDPK) počas piateho volebného obdobia v Žogorku Keneši.

Ten druhý – ako vedúci aparátu dočasnej vlády (v statuse ministra) – mal špeciálne kompetencie, o. i. bol šéfom likvidačnej komisie, ktorá zabezpečila likvidáciu všetkého, vrátane revolučných písomností a dokumentov. Neskôr sa stal šéfom administrácie dočasnej prezidentky R. Otunbajevoj. No a  neskôr – v roku 2013 – bol odsúdený na 11,5 rokov za korupciu.

Kto koho zožral

Aprílová revolúcia 2010 síce zmenila Kirgizsko, len sa nepoučili.

Takže opakovanie brutality v októbri 2020 viedlo znovu k násilnej mocenskej zmene a zatiaľ to vyzerá, že sa v zákulisí znovu brúsia revolučné nože.

Katalyzátorom situácie bude prijatie alebo neprijatie novej Ústavy Kirgizskej republiky[4] a potom uvidíme, ktorá revolúcia koho už zožrala, alebo len zožerie.

(Autor je vysokoškolský učitel; zdroj www.noveslovo.sk, převzato se souhlasem autora)

 [1] Videokroniku udalosti 07.04.2010 ZDE.

[2] Patálie exprezidentov Kirgizska, In. ZDE

[3] Pozri ZDE.

[4] Bližšie pozri ZDE.