Na stránkach SLOVA v rubrike Kniháreň 2021 - marec 2 bola okrem iných dobrých kúskov, prezentovaná aj ostatná práca Eduarda Chmelára Rekonštrukcia slovenských dejín. Formovanie slovenskej identity.

Na okraj a na pripomenutie čitateľom tejto stránky (aj pre starších aj pre novších) E. Chmelár bol určitý čas (a vo veľmi zložitom období) šéfredaktorom printovej podoby SLOVA. Vtedy viedol profesionálne zdatnú, intelektuálne sa rozvíjajúcu a dynamickú redakciu, kde sa prelínali dravá novinárska mladosť a životná skúsenosť. Podľa mojej pamäti okrem E. Chmelára redakciu ešte tvorili: L. Kokavcová, M. Pavlíkvá, M. Krno, P. Greguš, F. Novosád a trochu aj B. Ondruš. Teda čo meno, to dnes žurnalistický či mysliteľský pojem (aj keď je pravda, že sa neskôr zväčša vydali svojou hodnotovou cestou – ale čo už).

No a ekonomické zázemie toho printového SLOVA zabezpečoval vtedajší riaditeľ spoločnosti Nové slovo, s r. o. Martin Borguľa – úspešný komunálny politik, bojovník proti oploteniu pred veľvyslanectvom Spojených štátov v centre ešte stále (aspoň formálne) hlavného mesta Slovenskej republiky. Dnes je poslancom NR SR za Sme rodina a platí to, ako v prípade niektorých členov chmelárovskej redakcie, že aj u neho zvíťazila svoja hodnotová cesta. Či normálna alebo nenormálna, to ukáže čas!

Vo vzťahu ku knihe E. Chmelára chcem spomenúť, že sa mi dostala česť ju prelúskať ešte v rukopise. Bol som totiž jedným z trojice odborných recenzentov rukopisu spolu s doc. L. Hohošom a prof. M. Homzom, ktorí ju taktiež pozitívne hodnotili a celkom korektne vyprevadili do sveta. A som presvedčený, že som sa ja osobne vo svojom závere v posudku nemýlil (a ani kolegovia).

Je to dobrý a inšpiratívny text! Ak neveríte, nech sa páči, čítajte tú knihu samostatne a bez vonkajších vplyvov – odporúčam – aj z dôvodu poznania, aj z dôvodu psychohygieny.

Deformovanie minulosti a budúcnosti

Dnes sme svedkami toho, ako nám pred očami menia minulosť (oslavy oslobodenia Bratislavy sú toho jasným dôkazom a dátum 9. mája – to bude ešte horšie než...). No a keď nám zmenia minulosť, tak potom je ľahko naprogramovať budúcnosť. S trochou irónie vravievam svojim študentom – to čo bolo, už zrazu nie je! To čo dnes je, to zajtra nebude! No a to, čo bude, to ani potom nebude!

Priznám sa, že nie je pekný pohľad na to, čo sa na Slovensku dnes nazýva vláda, prezident(ka) alebo parlament. Je to zhluk morálneho deficitu, alebo ak chcete, deficitu morálky. Javí sa, že to, čo je dnes na Slovensku politickou realitou, je jednoducho historická antropologická chyba. Pritom anarchizujúca linka či línia (za podpory Hviezdoslavovho námestia a priamo volenej prezidentky tejto krajiny) konania subjektov politického procesu je viac ako rukolapná.

chmelar.jpgLenže nie o tom som chcel. Už pri posudzovaní rukopisu práce E. Chmelára som si (pro domo) osobitne zvýraznil niektoré pasáže druhej kapitoly s názvom: Od Samovej ríše k Nitrianskemu a Panónskemu kniežactvu.

V knižnej podobe ide o myšlienky a konštatácie na stranách 21 až 23. Tam E. Chmelár ponúka čitateľom informácie o forme fungovania demokratického spoločenstva Slovanov (samozrejme, tej doby). Tiež píše o vládnutí pomocou ľudových zhromaždení Slovanov, ktoré sa v skutočnosti nazývalo veča.

Veča mala široké kompetencie a môžeme túto slovanskú formu demokracie vnímať aj ako zárodok slovenského parlamentarizmu, ktorý je dnes (žiaľ) tak hrubo skupinou nevzdelancov dočasne pri moci, vulgárne a bezprecedentne degradovaný a demontovaný!

Veča mala vo svojom portfóliu aj, alebo skôr najmä, rozhodovanie sporov a súdila zločiny. Čiže súdna funkcia slovanskej veče ako konceptu spravodlivosti bola vtedy veľmi, preveľmi dôležitá.

Hneď som tieto tézy a myšlienky vnímal v dimenzii, či je možné tieto výsostne slovanské skúsenosti (tej doby – a to je vážne) identifikovať, alebo nájsť aj v kontexte s dejinami Kazachstanu a ich historickým konceptom (umiestnením do iného prostredia a do iného obdobia) spravodlivosti. To znamená o niekoľko (veľmi veľa) storočí neskôr, a nie v Európe. Ale v Strednej Ázii, a nie v rámci slovanskej kultúry, ktorá je dodnes – v rámci dejín a kultúry sveta – neprekonateľná a dnešné pokusy Západu o degradáciu slovanstva a Slovanov skončia podobne ako Rýchla divízia pri Wiener Neustadte.

Hazard politológov

Osobne si myslím, nehľadiac na lacné tliachanie kolegov v tzv. mienkotvorných médiách a potápanie odbornosti, že politológia je v súčasnosti jednou z najdôležitejších spoločenských vied. Prečo? Nuž preto, že väčšina ľudí sa skutočne snaží pochopiť svet politiky, len tak a stále viac a viac, a nie len žiť v sladkej nevedomosti obalenej mediálnym alobalom!

To, čo prvého apríla 2021 predviedli mestu a svetu občianka „č. 1“ tohto štátu a zmes vagabundov okolo, to ešte len bude predmetom odstrašujúceho posudzovania. Neskôr!

Žiaľ, kolegovia politológovia a lžipolitológovia na tento fakt reagujú z ich koristníckeho pohľadu pochopiteľne, ale z pohľadu normálu (teda vecnej dimenzie) – nepochopiteľne!

Rozprávanie vecí (táranie) pred rodinným domom niekde v Trnave alebo dokonca v stredočeskej Kutnej Hore, to nie je (spoločenská) veda! Je to len krčmové tliachanie, ktoré za lacný honorár dehonestuje túto dôležitú a po rokoch (a osobnými obeťami) obnovenú spoločenskovednú disciplínu!

Ale čo už, politologických Judášov sa objaví ešte veľa. Napríklad vo vzťahu k dnešnému OĽANOstavu, Sputniku V alebo Ukrajine sa ukáže veľa a veľa mudrcov. Možno to bude napr. registračné (ŠTB) číslo 35638 s krycím menom „vedec“, alebo niekto z bývalého Ústavu marxizmu-leninizmu v Bratislave, alebo aktuálne niekto, kto pokukuje po funkcii na univerzite pod hradom M. Čáka... Game its over!

Svetom politiky súčasnosti je, a ako to potvrdzuje svojim textom E. Chmelár, aj minulosť, spojená – kdekoľvek na svete, aj tam, kde by sme to naozaj nečakali – s hľadaním konceptu spravodlivosti a férovosti. Zmyslom spravodlivosti ako takej a aj jej teórie je aj hľadanie princípov, ktorými by sa dali naše morálne intuície podporiť, zoschematizovať a systematizovať tak, aby tvorili koherentný celok. Bolo to tak aj v iných kultúrno-nábožensko-civilizačných okruhoch?

Kazašské chánstvo

Zhruba v 16. storočí sa Kazašské chánstvo stáva vplyvným subjektom v rámci Strednej Ázie. Prežilo svoje zlaté obdobie, svoj úpadok, ale počas celého obdobia sa formovalo na multietnickom základe, čo bolo predpokladom sformovania jednotnej materiálnej a duchovnej kultúry, vlastnej „stepnej demokracie“ a vlastného chápania princípov spravodlivosti, čo sa pretavilo do vzniku a fungovania súdu biev.

Súd biev bol tradičnou a spontánnou formou realizácie spravodlivosti v rámci kazašskej kočovníckej spoločnosti. Inštitút biev mal v stredovekej, t. j. prakticky až do začlenenia území Kazašského chánstva do Ruského impéria a neskôr do priestoru Sovietskeho zväzu, kazašskej spoločnosti „vysoký cveng“.

Podľa mnohých expertov termín vychádza zo starotureckého a kazažského„biik“, čo znamená: vysoký, všemohúci, veľký (v moderných jazykoch ako „bek“). Konanie biev sa neustále nachádzalo pod „spoločenskou kontrolou“. Prijímali sa rozhodnutia nielen pri účasti zainteresovaných osôb, ale aj pred verejnosťou, ktorá sa mohla aktu vyhlásenia rozhodnutia slobodne zúčastniť. Takže takýto sudca musel na váhy spravodlivosti klásť aj svoje svedomie a česť.

Dodnes je v Kazachstane platné príslovie: «Bïiñ qilañ bolsa, eliñ ilañ boladi», čo vo voľnom preklade do slovenčiny znamená: „Ak prijímaš rozhodnutie, ktoré kriví dušu, potom ťa neminie hnev vo svojom rode.“[1]

Kočovnícky život, formy hospodárstva, zložité podmienky (najmä meteorologické) života, vysoké (prirodzené) nároky na duchovnú úroveň bytia kočovných Kazachov mali vplyv na organizovanie politických vzťahov, na svoje chápanie spravodlivosti, na svoj systém realizácie a prijímanie tejto spravodlivosti.

Tento prístup bol prapôvodom vzniku súdu biev ako maximálneho priblíženia obyčajového práva – a momentálneho chápania spravodlivosti – k duchovnej podstate kočovnej formy života v priestoroch Strednej Ázie.[2] V kočovnej spoločnosti bol súd biev, samotný sudca: politicko-morálnou autoritou, nositeľom hodnôt, obyčajov, práva a spravodlivosti ako neskorumpovaný spontánny sudca, rečník, autorita a mudrc.

Nehľadiac na to, že takáto skupina ľudí, takáto osoba mala „právo“ komentovať a upravovať normy vtedajšieho života. Treba však pripomenúť, že „vtedajšie normy života“ (aspoň v podmienkach, o ktorých sme hovorili) mali orálny charakter.

Celkovo bola sociálna štruktúra kazašskej spoločnosti nomádov charakterizovaná nízkym vplyvom na formovanie, s pomocou ekonomických nástrojov, sociálnych vzťahov. Hierarchia spoločnosti bola vo výnimočných prípadoch postavená na sociálnom a právnom a politickom regulovaní. Na spoločnosť v Kazašskom chánstve mali historicky de facto (nie de jure) vplyv dva typy elít:

• uzatvorené – prezentované rodinami (klanmi) chánov a sultánov;
• otvorené – predstavené samotnými biami.

Čo je zaujímavé, súd biev sa tak týka nielen právnej dimenzie, ale aj etickej a – z dnešného pohľadu – politickej dimenzie života spoločnosti.

Dané poznanie je veľmi dôležité, aj keď sa nám to môže zdať prekvapivým, pri sledovaní vzniku a realizácie teoretických koncepcií a samotnej teórie politiky.

O kongruencii[3] princípov spravodlivosti s dobrom občanov žijúcich v spravodlivej spoločnosti sa opiera argument J. Rawlsa, ktorý hovorí o realizovateľnosti a stabilite jeho koncepcie. Uskutočniteľná je len taká spravodlivosť, ktorá je schopná plodiť svoju vlastnú podporu zo strany občanov jej podriadených a tým zaistí stabilitu právneho a politického systému. Občania pritom budú dobrovoľne podporovať jedine taký systém, ktorý je v súlade s ich životnými plánmi. Tá kategória „dobrovoľne“ je veľmi dôležitá, pretože v rámci Kazašského chánstva (teda stredovekého štátneho útvaru) možno o dobrovoľnosti v dnešnom chápaní asi ťažko uvažovať, aj keď miera dobrovoľnosti podriadenia sa rozhodnutiu (spravodlivému) súdu biev bola zjavná a zrejme (aspoň neboli zatiaľ dokázané) nemala žiadne iné než samočistiace pohnútky.

Z hľadiska objektívneho hodnotenia treba konštatovať, že Rawlsova teória podporuje predovšetkým demokratické procedúry prijímania rozhodnutí, zoslabovala autokratické a technokratické teórie, ako i princíp neobmedzenej konkurencie ako základu fungovania spoločnosti (hlbšia analýza témy si zaslúži inú platformu).

Súd biev – unikátny systém

Praktická demokracia je výrazom hľadania rovnosti v politike, spravodlivého – férového[4] prístupu s cieľom minimalizovať nerovnosť, resp. ponechať v platnosti funkčne zdôvodnenú nerovnosť v spoločnosti, ktorá je vo svojej podstate spravodlivo zorganizovaná. Podobná logika sa doformulovala v „stepnej demokracii“ Kazašského chánstva, kde sa téma spravodlivosti presunula na súd biev.

Súd biev je unikátnym systém presadzovania spravodlivosti a unikátny systém právneho poriadku aj v rámci svetového politologického a právneho poznania.

Podľa nášho názoru, je potrebné – minimálne o takejto forme spravodlivosti – mimo európskeho poznania a v kontexte s večou aspoň vedieť.

Štúdium historických, právnych a politických aspektov súdu biev je dôkazom toho, že ľudstvo bolo schopné formulovať svoje koncepty spravodlivosti nielen tam, kde si to všetci pod tlakom médií myslíme. Aj pred Západom bol svet... Teda v rámci slovanskej civilizácie či niekde tam ďaleko, v okruhu civilizácie stepných kočovníkov v Strednej Ázii so svojím konceptom pasionarizácie.

Spoločnosť kočovných Kazachov, podľa dostupných materiálov, vždy považovala vetvu súdnej moci za prioritnú (čo však neznamená, že nemala úctu pred svetskou mocou).

Súd biev mal v mnohom neformálne vyššiu autoritu než rozhodnutia chána (chánov). Celý systém však stál na zásadnej podmienke, že sudcovia mali mimoriadne nepriestrelnú reputáciu a rozhodovali na základe konceptu spravodlivosti.

Niektoré zdroje[5] uvádzajú, že súd biev fungoval už pred érou slávneho chána Taukechana (1652 – 1680 n. l.) a v podmienkach života kočovníkov fungoval prakticky do konca 19. storočia. Komplexne bol tento inštitút (ako fakt)  likvidovaný až na začiatku sovietskej éry. No a dnes sa Kazachstan snaží túto tradičnú formu spravodlivosti v medziach normy rehabilitovať.

Ako sme už naznačili, na rozhodnutia biev v zásade nemali vplyv ani miestni svetskí vládcovia a ich rozhodnutia (teda súdu biev) boli neformálne nadradenými (pokiaľ boli spravodlivé) a konečnými.

Záverečný akord zaujímavosti

Zaujímavé je, že samotní sudcovia, samotný inštitút súdu biev (aj veče), aj keď sa objektívne nemohli, resp. nemohol zoznámiť s prácami napr. J. Locka, J. J. Roussea, Ch. Montesquieho..., celkom úspešne v praxi realizovali princíp rozdelenia vetví moci a tiež – nepoznajúc koncept J. Rawlsa – realizovali špecifický koncept spravodlivosti.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Převzato z noveslovo.sk