Fungovalo tam INTERHELPO, ktoré položilo základy modernej kirgizskej ekonomiky – za čo sa de facto už dnešné mediálne neoliberálne a neomarxistické Slovensko asi hanbí – a žila tam množina našich krajanov. Tých, ktoré hrdé Slovensko hodilo cez palubu postsovietskej asimilácie.

Dnes vieme o Kirgizku ako takom ak nie málo, tak určite veľmi málo. O tom, kam chce Kirgizsko kráčať, už skoro vôbec nič.

Vlajky v oknách ubytovne v Senci, kde žije viac Kirgizov (vodičov MHD v Bratislavskom kraji, pretože u nás takáto pracovná sila vraj absentuje…) a ich spôsob života nie je najlepšou vizitkou tejto stredoázijskej krajiny na Slovensku. Ale o tom potom!

Stredoázijské Kirgizsko anglosaské médiá už dlhšiu dobu označujú za najdemokratickejšiu krajinu Strednej Ázie. Možno aj preto, že v ostatných rokoch zažila sériu rôznych revolúcií (vrátane tulipánovej). Že všetci exprezidenti (ak nerátame dočasnú R. Otumbajevu) buď žijú v exile (aby sa vyhli väzbe), alebo jeden je vo väzení. Tieto vyjadrenia o demokratickom pupku Strednej Ázie sa samozrejme opierajú o rôzne ratingy, indexy, rakingy…

Tak napríklad podľa dokumentu Ranking of Countries by Quality of Democracy 2021 [1] je stav kvality demokracie v krajinách Strednej Ázie nasledujúci:

Pre zaujímavosť, parametre Slovenskej republiky sú: 30. miesto, index: 0,836, hodnotenie: working democracy. Na prvom mieste je Dánsko (0,958, working democracy) a na poslednom mieste v hodnotení (176) je Eritrea (0,017, tvrdá autokracia).

Turkický fenomén

Kirgizsko sa tak mnohým zdá najslabším ohnivkom v rámci Strednej Ázie. Raz sa chce zbaviť svojho ruského pozadia, raz sa snaží ekonomicky odtrhnúť od ekonomického vplyvu Číny, raz hrá protiamerickou kartou (vytesnenie US vojenskej leteckej základne Kant), alebo reprivatizuje zlatonosné nálezisko Kumtor, za čo si od Kanady Biškek vyslúžil, čo už iné vedia Severoameričania – sankcie.

Momentálne, keď sa prakticky prejavuje nespokojnosť Biškeku s činnosťou Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti a veľmi ťažko komunikuje s Tadžikistanom, prichádza na scénu nový fenomén. Fenomén turkického vplyvu na turkické Kirgizsko.

Lenže nie priamo z Turecka (137. miesto, 0,290, riadená autokracia), ale cez Azerbajdžan (157. miesto, 0,139, tvrdá autokracia), ktorý sa už dostal pod priamu kontrolu Ankary a plní veľkoturecké poslanie v postsovietskom a inom turkickom polmesiaci (Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizsko, Turkménsko, časť Číny a časť Ruskej federácie…)

Kirgizský prezident Sadyr Žaparov, snažiac sa diverzifikovať kirgizské smerovanie a zjemniť vplyv Moskvy na Biškek, cez Baku pozerá na Istanbul.

Prvá návšteva

V dňoch 11. a 12. októbra 2022 navštívil na pozvanie hostiteľa Kirgizsko prezident Azerbajdžanu Iľcham Alijev. Nehľadiac na protokol, na letisku Manas pod Biškekom ho osobne vítal S. Žaparov,[2] aby sa potom v rezidencii Ala-Arča uskutočnili bilaterálne rozhovory hláv oboch štátov.

Zo strany Azerbajdžanu išlo o recipročnú návštevu, pretože S. Žaparov sa stretol s I. Alijevom pred rokom, v novembri 2021, v Istanbule počas summitu Rady spolupráce turkojazyčných štátov a v apríli 2022 navštívil S. Žaparov Baku. Počas tejto návštevy došlo k podpisu Deklarácie o strategickom partnerstve medzi Kirgizskou republikou a Azerbajdžanskou republikou.[3]

Treba však aj povedať, že to bola prvá návšteva Kirgizska[4] zo strany prezidenta Azerbajdžanu I. Alijeva, ktorého si všetci v Európe predchádzajú. Prečo? Lebo má ropu, aj keď sa nejedná o bezpečný prameň[5] a všetky ostatné univerzálne parametre sa hádžu za hlavu.

Podľa aktuálneho stavu to vychádza tak, že Biškek si pripravuje po pláne „B“ (zblíženie s Čínou, ale to je pre Kirgizsko nebezpečné) aj plán „C“. Jeho podstata je zrejme v tom, že cez vlažnejší prístup k Eurázijskej ekonomickej únii a postupné vystúpenie z Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti dôjde k zblíženiu centrom turkického sveta – Tureckom (cez Azerbajdžan), čoho dôkazom má byť aj neúčasť na neformálnom summite prezidentov Spoločenstva nezávislých štátov v Sankt-Peterburgu.

Lenže skôr než pokus prezentovať sa ako samostatný hráč na stredoázijskom regionálnom poli to bude urazená ješitnosť prezidenta krajiny, ktorá nemá žiaden energetický potenciál a reakcia na to, že Moskva v pohraničnom spore podporila Tadžikistan (ocenenie prezidenta Emomali Rachmona vysokým štátnym vyznamenaním).

V tomto kontexte nezabúdajme, že v Rusku, od ktorého sa S. Žaparovv snaží odstrihnúť, žije viac ako 103,4 tisíc Kirgizov[6]. Nielen žije, ale aj pracuje a živí svoje rodiny a ich názor na odstrihnutie od Ruska sa zásadne líši od aktuálnej pozície Biškeku.

Náhody neexistujú

Aby sme nezabudli na záverečnú bodku. Určite náhodou, po tom, čo Biškek ohlásil svoje nie vojenskému cvičeniu, z Washingtonu prišla informácia, že Spojené štáty sú pripravené pokračovať v rokovaniach o podpise špeciálnej dvojstrannej zmluvy, ktorá by obsahovala špecifické body o revitalizácii a novovytvorení US vojenských základní, zameraných proti Číne. Pričom je jasné, že aj v Kirgizsku sa dá nakúpiť (lacnejšie) dostatočné množstvo Naďov, Krúpov, Klusov… A aktivizácia najmä s protičínskym kontextom v celej Strednej Ázii je už neprehliadnuteľná.

Návštevu I. Alijeva možno zhrnúť do tézy – zaujímavý ťah kirgizskej diplomacie, tak ako aj odmietnutie účasti na vojenskom cvičení Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti na území Tadžikistanu (Rubež 2022), s ktorým sa pred pár týždňami na hranici … rezal a rúbal do krve… Pritom obe strany sa doteraz držia zásady uti possidentis.

Pochvala zo strany Turecka nedala na seba dlho čakať. Ešte bolo počuť rev motorov špeciálu prezidenta Azerbajdžanu nad Manasom, a riaditeľ Štátneho výboru národnej bezpečnosti Kirgizska (GKNB) Kamčybek Tašiev informoval, že „…vďaka bratskému národu, je teraz dron Bayraktar vo výzbroji našej armády…“[7]

(Autor je vysokoškolský učitel; publikováno se svolením autora)

Poznámky:
[1] Zdroj ZDE, [2] ZDE, [3] Celý text ZDE, [4] ZDE, [5] Kaspická ropa nie je bezpečný prameň (ZDE), [6] ZDE, [7] ZDE