Treba priznať dve veci:

Tou prvou je , že Turkménsko, napriek tomu, že je energetickým ťažkotonážnikom, nie je obľúbenou, resp. vyhľadávanou krajinou ľubovoľných zahraničných návštev. Tak napríklad za tridsať rokov nezávislosti Turkménska si nikdy na jeho návštevu nenašiel čas prezident Česko-Slovenska, resp. prezident či nebodaj predseda vlády Slovenska.

Po druhé, ani Kirgizsko (to treba priznať) nie je práve bonitný návštevník, ale zdá sa, že v rámci Strednej Ázie začínajú duť nové vetry.

Tu treba akcentovať, že v zásade aj dve geopolitické nuly (Kirgizsko a Turkménsko) môžu dať v konečnej perspektíve zaujímavý geopolitický súčet pre mier vo svete. Stačí, ak sa pozrieme na najnovšie hodnotenie Global Peace Index/Svetový index mieru, ktoré už pätnásť rokov sumarizuje a vydáva Inštitút pre ekonomiku a mier (Institute for Economics and Peace – EIP)[1].

V tomto globálnom indexe je Kirgizsko na 76. mieste a Turkménsko na 106. mieste. Na poslednom, 163. mieste je Afganistan. Lenže tí, ktorí sa snažia kúriť pod kotlom zvanom Stredná Ázia, majú nasledujúcu bonitu: Čína – 110. miesto, USA – 122. miesto, Turecko – 149. miesto, Ruská federácia –154. miesto (Slovensko – 26. miesto).

Nové vetry No, nové vetry, skôr cítiť ľahký vánok a opatrný závan. Veď počas svojej prvej návštevy v Turkmenistane, kirgizský prezident najprv zavítal do mešity „Turkmenbashynin Ruhy Metjidi“ – čo sa dá preložiť ako Mešita ducha Turkmenbašiho. Pre tých čitateľov SLOVA, ktorí veľmi nesledujú problematiku Strednej Ázie a historický vývoj v Turkménsku: Turkmenbaši (otec všetkých Turkménov) je vlastne identifikačná prezývka kultového exprezidenta Saparmurata Nijazova, raz milovaného, raz označovaného za diktátora... Kto ako chce.

Po návšteve mešity sa S. Žaparov presunul k Pamätníku nezávislosti Turkmenistanu v centre Ašchabadu, kde zasadil strom priateľstva. Zasadiť strom v Strednej Ázii totiž znamená veľmi veľa!

Súčasťou programu bola aj tradičná účasť na Kirgizsko-turkménskom ekonomickom fóre, na ktorom prezident S. Žaparov hovoril o nevyužívaných možnostiach vzájomnej spolupráce.[2]

Druhý deň návštevy bol v znamení bilaterálnych rokovaní S. Žaparova s turkménskym prezidentom Gurbangulym Berdymuchamedovojm . Spočiatku vo formáte tet-a-tet a následne na úrovni oficiálnych delegácií. Možno, že to je nosenie dreva do lesa, ale tie rokovania – aj v prvom, aj v druhom prípade – boli v ruskom jazyku! A to si v roku 2021 pripomíname tridsať rokov od ukončenia existencie Sovietskeho zväzu.

Pre poriadok, ukončenie existencie Sovietskeho zväzu malo nasledujúcu časovú postupnosť právneho vystúpenia zo ZSSR: Litva (dátum vystúpenia: 11. 3. 1990), Lotyšsko (4. 5. 1990), Gruzínsko (9. 4. 1991), Estónsko (20. 8. 1991), Ukrajina (24. 8. 1991), Bielorusko (25. 8. 1991), Moldavsko (27. 8. 1991), Azerbajdžan (30. 8. 1991), Kirgizsko (31. 8. 1991), Uzbekistan ( 1. 9.1991), Tadžikistan (9. 9. 1991), Arménsko (21. 9. 1991), Turkménsko (27. 10. 1991), Rusko (12 .12. 1991) a nakoniec Kazachstan (16. 12. 1991).

Úspešná návšteva

Ak sa pozrieme z diaľky (z Bratislavy, resp. Trnavy) na to, čo sa dialo medzi Kirgizskom a Turkménskom v Ašchabade, tak sa môžeme prikloniť k názoru väčšiny komentátorov, že išlo o úspešnú návštevu. S jednou, resp. dvomi poznámkami. Zatiaľ nie je s čím porovnávať a najmä, ak bude Turkménsko dodržiavať to, na čom sa prezidenti dohodli. Najmä to druhé je asi pre Ašchabad mentálny problém, aj keď sú minimálne tri veci, na ktorých Ašchabadu smerom voči Biškeku veľmi záleží.

Ide o širšie chápanie bezpečnosti v rámci Centrálnej a Strednej Ázie v kontexte s porážkou USA vo vojne v Afganistane – to je (teda americká porážka) alfou a omegou budúcej bezpečnostnej architektúry v regióne, ktorá sa dotkne Kirgizska a Turkménska (a nielen týchto dvoch subjektov).

Kirgizsko si veľmi dobre spomína na „priateľské“ konanie Uzbekistanu, alebo Kazachstanu, tak si buduje alternatívu ohľadne energetickej dostatočnosti (najmä v zimných mesiacoch), kde je priestor pre spoluprácu s Turkménskom.

No a v rámci koncepčnosti Kirgizsko nechce vypadnúť z delenia koristi, ktorá sa volá dopravné koridory. Skúsenosti zo zaslepenej politiky Slovenska, ktoré sa samo vyfaulovalo z tranzitných výhod v mene akýchsi hodnôt, sú zrejme aj pre Kirgizsko odstrašujúce. Majú sa na mysli dopravné koridory v rámci globálneho čínskeho projektu: Veľká hodvábna cesta – Jeden pás, jedna cesta.

Záverečný účet z návštevy sformuloval S. Žaparov – a G. Berdymuchamedov nebol proti – a znel, že Kirgizsko a Turkménsko sú: „...blízki priatelia, strategickí partneri a bratské krajiny...“[3]

Smer Dušanbe

Po ukončení pobytu v Turkménsku sa prezident S. Žaparov vypravil na oficiálnu návštevu Tadžikistanu.

A tam bolo čo riešiť – dynamizácia spolupráce v rámci Strednej Ázie, otázky bezpečnosti a minimalizácia tlaku Talibanu z Afganistanu, spoločné akcie v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS), alebo Dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB).

Ale o tom (možno) nabudúce.

Poznámky:
[1]  ZDE
[2]  ZDE
[3] více ZDE

Foto: http://www.president.kg

(Autor je vysokoškolský učitel)

(zdroj ZDE, převzato se souhlasem autora)