Posledné udalosti v oceliarskom odvetví nám názorne ukazujú, že kapitalistická konkurencia okrem neraz krátkodobého udržiavania cien – vedie okrem iného aj k drancovaniu životného prostredia nerešpektovaním noriem, k drancovaniu ľudských bytostí v podobe nerešpektovania zákonov, prepúšťania pri zachovaní produktivity, k zatváraniu oceliarni, znižovaniu kvality, hromadnému prepúšťaniu a v neposlednom rade k nelogickému javu, kedy sa na stavbu v Európe dodáva oceľ z ďalekej Číny, čo opäť súvisí s ďalším ekologickým zaťažením. Podobný nonsens sa však deje aj v iných odvetviach kapitalistického hospodárstva, napríklad potravinárstvo. Ďalším problémom je kapitalistická orientácia na neustály odbyt. Pokiaľ máme v kapitalizme vyrobené viac než je dopyt, tisícky ľudí prichádzajú o prácu, fabriky krachujú začína medzi nimi tvrdý boj, ak sa chcú udržať na trhu musia prijať neraz neprijateľné pracovné podmienky. V neskorších fázach dochádza k úmyselnej likvidácii vyrobeného. Súkromní kapitalisti žiadajú štáty a teda daňových poplatníkov o úľavy, stimuly či kúpu nových technológií. Chudobní sú teda charitou pre bohatých, len preto aby si udržali svoju prácu. Zatiaľ čo veľké korporácie dostávajú úľavy, živnostníci a drobné firmy, ktoré nemajú v rukách veľké páky dostanú ešte väčšiu záťaž.
V Európskom oceliarstve prišlo o prácu v dôsledku krízy už 85-tisíc ľudí. Diskutuje sa aj o prepúšťaní v US Steel Košice, kde by mohlo prísť o prácu okolo 1000-1500 ľudí. US Steel Košice, (niekdajšia VSŽ – pýcha socialistického priemyslu, ktorá zamestnávala podstatne viac ľudí a ponúkala podstatne širšiu škálu výrobkov, počas mečiarovskej rabovačky privedená na hranicu krachu, odovzdaná „záchrancom“ Američanom) dnes ešte stále vykazuje zisk. Podľa Hospodárskych novín zisk pred zdanením a úrokmi v košických železiarňach dosiahol za tretí štvrťrok roku 2015 približne 17 miliónov eur. Kde tieto peniaze končia, je otázne. Dá sa predpokladať že sa nimi aspoň trochu znižujú obrovské straty spoločnosti v USA.
Kapitalisti, ktorí sa oháňajú konkurenciou zrazu protestujú proti tým, ktorí dokážu vyrábať lacnejšie a požadujú „férové hru“. Kapitalizmus však nikdy férovou hrou nebol – vždy bol džungľou a kasínom. A či sa to niekomu páči alebo nie – systém smeruje k tomu, že všetko sa bude vyrábať v krajinách s najlacnejšou pracovnou silou, teda predovšetkým v Číne. Dnes napríklad odevný priemysel pre obyčajných ľudí aby si udržal odbyt si ani nemôže dovoliť zaplatiť iného robotníka ako čínskeho či bangladéšskeho. Najhoršie však na celom systéme je to, že jedni prichádzajú o prácu preto, aby iní pracovali v neľudských podmienkach.
Čo v takejto situácii robiť?
Trvalým riešením je odstrániť kapitalistickú konkurenciu a zaviesť socialistickú spoluprácu. Čo to znamená? Znamená to, že bude vybudovaných toľko oceliarní v rukách národa, koľko je približne potrebné na pokrytie potrieb priemyslu. Tieto oceliarne nie sú voči sebe v konkurenčnom vzťahu, každá má svoj región, pre ktorý pôsobí ako dodávateľ. Národné hospodárstvo garantuje podstatne nižšiu cenu, ako systém súkromných dodávateľov, ktorí celú výstavbu len predražujú.
Národné hospodárstvo tiež garantuje, že žiadnych 53 miliónov € ročne neodíde do USA. Keďže socialistický štát je pánom a majiteľom hospodárstva, nie je nútení s niekym vyjednávať, niekoho odškodňovať a dotovať, môže v prípade potreby preorientovať výrobu či celé odvetvie. Môže tiež garantovať znižovanie pracovnej doby pri zachovaní miezd. Neodmysliteľnou súčasťou dnešnej doby je tiež investícia do najmodernejších filtračných technológii.
Čo ale robiť krátkodobo – teraz?
Pokiaľ myslíme na človeka a ide nám o jeho prežitie, mali by sme tlačiť predovšetkým na
– udržanie pracovných miest aj za cenu obmedzovania ziskov
– tlačiť na dodržiavanie pracovných podmienok výroby, blokovať obchod s výrobcami, ktorí nedbajú ani základných pracovných práv
– tlačiť na dodržiavanie ekologických limitov, blokovať obchod s takými výrobcami, ktorí bezohľadne produkujú neprijateľné množstvo emisií
Bez triednych odborov, ktoré prepájajú ekonomický boj s politickým však nie je možné dosiahnuť trvalé víťazstvo a pokojný život bez obavy o budúcnosť. Neraz totiž dochádzame k situáciám, kedy odborári aj zamestnávatelia svorne tvrdia „nedá sa nič robiť“ a to práve preto, lebo rešpektujú kapitalistický systém a svoje postavenie v ňom. Avšak prečo by v ťažkých časoch kapitalistickej konkurencie mali neustále doplácať len zamestnanci? Nemali by odbory jasne a triedne odpovedať: „V čase rastu ste z našej práce vytĺkali milióny ziskov a teraz si chcete zachovať svoj status, svoje milióny a nás vyhodiť na ulicu?“ Veď sami kapitalisti, ktorí hovoria o „ťažkých časoch“ by nikdy nedovolili aby prišli „lepšie časy“, lebo by stratili svoju moc, postavenie a milióny. Ich príjmy by klesli „len“ na úroveň riadne zabezpečeného človeka.
Preto je potrebné začať v odboroch okrem platov diskutovať aj politiku! Byť apolitickým znamená nechať druhých robiť politiku proti sebe!
VZDOR – strana práce
