Nvotová na úvod svého komentáře zdůrazňuje, že u nás sice všichni mluví o uprchlících jako o strašné kulturní hrozbě, jak ale zjistila ona v reálu, běžencům jde jen o vlastní přežití. Náboženství prý neřeší ani náznakem. „Ani ti cool týpci s iPhony tu neběhají,“ všimla si.

Syřané jsou dle ní „fakt super“. „Trochu jim vadí, že s nimi táhne další mix národů, jimž zrovna nepadají bomby na hlavu, ale nevadí jim s nimi sdílet cestu,“ popisuje aktivistka. Jedním dechem však dodává, že vše není tak idylické, jak by se na první pohled mohlo zdát. Když přišla zima a hlad a ona mezi ně vešla s krabicí sušenek, strhl se boj. Ale když na ně křikla, tak prý i chlapi většinou pochopili, že ženy a děti mají přednost. V této souvislosti Nvotová zdůrazňuje, že se na místě nachází spousta rodin s dětmi. „Ten bullshit, že jsou to samí mladí silní chlapi je fakt píčovina,“ vzkazuje.

„Připadala jsem si tak trochu jako v Indii – ohníčky, specifický smrad a úsměvy smíšené se zoufalstvím,“ dělila se dále o své pocity.  

Aktivistka vyzdvihla práci dobrovolníků. Kritikou oproti tomu nešetřila na adresu Červeného kříže. Humanitární organizace dle ní nefunguje tak, jak by měla. „Nechat lidi o smradu a hladu, když mám všechno, co potřebují, po ruce, je dost mimo,“ soudí Nvotová.

Komentář Slovenka zakončila konstatováním, že sice pomáhat uprchlíkům je pěkná šichta, ale alespoň má prý pocit, že to má trochu větší smysl. Všichni ti, kteří uprchlíky litují, ale zaklínají se tím, že nemohou nic dělat, ti dle Nvotové říkají blbosti. „Můžete dělat alespoň to, že své xenofobní rasistické kamarády nenecháte mlít sračky,“ má jasno.

Plné znění komentáře:

Až keď to človek vidí na vlastné oči, pochopí čo sa v tej európe vlastne deje. Čo je to tá utečenecká kríza? Všetci u nás neustále hovoria o Isláme, pekle, kultúrnej hrozbe ktoré sa na nás valí... Keď však strávite celý deň s touto strašnou hrozbou zistíte, že títo ľudia neriešia nič iné len vlastné prežitie. Náboženstvo sa tu nerieši ani náznakom. Ani tí cool týpci s iPhonami tu nebehajú. Blankets, food, sick baby, shoes, madam please, thank you, milk for babies - to sú asi najpoužívnejšie slová čo som dneska počula. Celý deň sme makali po boku s rakúskymi lekármi a konečne som mala pocit, že to aspoň trochu fungovalo. Nie že by nás bolo dosť na všetkých, alebo že by sme mali dosť vecí pre všetkých. Ale aspoň sme mohli byť medzi nimi a riešiť naozaj akútne problémy. Všetko je to o ľuďoch, aj slovinská polícia bola schopná riešiť problémy ako plné kontajnery, a choré deti. Dokonca sa zrušil národný fotbalový zápas, ktorý mal byť za dva dni, lebo neexistujú policajti, ktorí by tam mohli strážiť. Všetci sú asi tu. Je to ako z filmu - z chorvátskej hranice vždy beží (doslova uteká) skupina asi 2000 ľudí, zatiaľ čo tí čo tam sedeli niekoľko hodín sa vydávajú na ďaľšiu cestu pešo niekam do tábora. Niektorí ani nevedia, že už sú v Slovinsku. Ľudia v žabkách naozaj nie sú výnimkou. Rozdali sme strašne moc oblečenia a topánok a nebolo ich dosť. Kostýmový desinger, študent ekonómie, plastický chirurg, computer ingeneer - tých všetkých sme dneska stretli. Ľudia zo Sýrie sú fakt super. Trochu im vadí, že sa s nimi tiahne aj ten ďaľší mix národov ktorým zrovna nepadajú bomby na hlavu, ale rozhodne sú ok s nimi tú cestu zdieľa't. Samozrejme, že keď príde zima a hlad, a idem medzi nich s krabicou sušeniek je to boj. Ale keď zahučím tak aj tí chlapi väčšinou pochopia, že deti a ženy majú prednosť. Okrem iného som sa cítila trochu ako v Indií, ohníčky, špecifický smrad a úsmevy zmiešané so zúfalstvom. Počujte, je tu fakt strašne moc rodín a detí. Ten bullshit, že to sú samí mladí silní chlapi je fakt pičovina.

Dneska došiel aj prezident Slovinska. Ukázal sa na pár minút, spolu s ním došiel aj Červený kríž, odfotili sa spolu a zase šli do kelu. Začínam mať dosť veľkú averziu na červený kríž. Nepríde mi nič moc humanitárne na ich organizácií. Skôr naopak, nechať ľudí o smäde a hlade keď mám všetko čo potrebujú po ruke je dosť mimo. Neviem prečo nefungujú, ale nefungujú. Zaslúžilo by si to asi nejakú silnejšiu revízu, len neviem, kto by na nich tlačil, keď to vidia len utečenci a my spolu s pár ďaľšími dobrovoľníkmi. Po 14 hodinovej šichte ideme spať. Je to asi náročnejšie než natáčanie. Ale mám asi pocit, že to má trochu väčší zmysel. A všetci, ktorí hovoríte, že to je strašné ale nemôžte nič robiť, tak to je blbosť. Môžte. Aspoň to, že svojich xenofóbnych rasistických kamarátov nenecháte mleť sračky.