Nedemokratický a netransparentný postup pri tvorbe tejto dohody vyvolal ostrý nesúhlas verejnosti, objavili sa masové protesty a petície. Kritiku posilnili aj úniky jednotlivých častí dohody, ktoré iba potvrdili obavy verejnosti. Európska komisia na kritiku reagovala pokusmi o odstránenie najvypuklejších nespravodlivostí, avšak podstatné nedostatky dohody zostali zachované.

Riešenie sporov

Pri diskusii o dohode CETA (ale takisto o dohode TTIP – Transatlantické partnerstvo o obchode a investíciách medzi EÚ a USA), sa v médiách vytvára obraz, že kľúčovou témou dohody je odstraňovanie prekážok pri voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou. Tento mediálny obraz je typický pre viaceré tzv. obchodné dohody v poslednom období. V skutočnosti ide o tzv. zmiešané dohody, ktoré sa na jednej strane zaoberajú odstraňovaním prekážok pre voľný obchod, no na druhej strane upravujú postavenie investorov. Voľný obchod vyvoláva lepší dojem: je to téza, ktorá má v spoločnosti stále mnoho zástancov, lenže posilňovanie už takých širokých práv investorov je naozaj ťažké zdôvodniť. Pritom práve postavenie investorov a riešenie sporov medzi investormi a štátmi sa stalo asi najnebezpečnejšou témou v dohodách TTIP a CETA.

Ešte v 20. storočí sa v rámci neokoloniálnych procesov vytvoril za pomoci Svetovej banky pochybný systém riešenia sporov medzi štátom a investorom (ISDS). Pôvodne išlo o snahu veľkých koncernov z krajín Západu udržať si vplyv v bývalých kolóniách, a to prostredníctvom investičných žalôb voči štátom tzv. tretieho sveta. Neskôr sa však ukázalo, že ISDS sa dá efektívne využiť i vo vyspelejších krajinách, a tak sa v deväťdesiatych rokoch dostal aj k nám. V rámci tohto systému môžu netransparentné arbitrážne tribunály rozhodovať o mnohomiliónových žalobách investorov proti štátom. Tento systém pôvodne zamýšľali aj pre dohody TTIP a CETA, no v reakcii na tvrdú kritiku verejnosti predstavila Európska komisia modifikovaný tzv. systém investičného súdu (ICS). Tento krok je v zásade pozitívny, pretože ICS je podstatne transparentnejší než ISDS, no kľúčové nedostatky zostali zachované i v ňom.

Investičný súd

Zásadným nedostatkom je zdvojená možnosť právnej ochrany investora. Pokiaľ investor a „neinvestor“ podnikajú na území SR, mali by mať aj rovnaké právne možnosti. Lenže investor si môže svoju právnu ochranu vyberať: môže sa obracať slovenské súdy, ale aj na medzinárodný investičný súd (predtým nemusí využiť právne možnosti v SR). To je výhoda, ktorú ostatní podnikatelia nemajú: slovenský živnostník sa v prípade sporov so štátom musí obrátiť na príslušný vnútroštátny súd. Pritom investori nepatria medzi subjekty, ktoré by mali na vnútroštátnych súdoch SR nedostatočnú právnu ochranu. Naopak, možno sa domnievať, že veľkí investori vedia efektívnejšie využívať možnosti slovenského právneho poriadku než ostatní občania. Stačí si spomenúť na prípad Achmea, v ktorom sa investor pre zákaz zisku zdravotných poisťovní obrátil na Ústavný súd SR a v konaní pred ním uspel – dokonca lepšie ako na arbitráži...