Prenasledovanie kresťanov a páchanie násilia na nich sprevádza dejiny kresťanstva od jeho zrodu, začalo ukrižovaním Krista. Motív tohto aktu mal náboženský charakter, týkal sa výlučne židovskej populácie a rímska správa provincie sa na ňom podieľala dosť neochotne.

Kresťanstvo sa postupne šírilo po celej rímskej ríši a zakotvilo aj v samotnom Ríme. Rimania nemali problém tolerovať iné náboženstvá, pokiaľ ich príslušníci vzdali hold božstvu rímskeho cisára. Pre kresťanov to z princípu ich náboženstva nebolo možné. Rimania to zase vnímali ako akt nepriateľstva proti náboženským a politickým pilierom Ríma, čo bol motív k prenasledovaniu kresťanov najviac známym z doby vlády cisára Nera. Po troch storočiach od svojho vzniku sa však napokon kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a  prijali ho aj barbarské kráľovstvá po zániku jej západnej časti. Šírenie kresťanstva v tomto období tak prebiehalo výlučne misijným spôsobom a v podstate len v hraniciach rímskej ríše. Zrejme preto je cirkevná hierarchia podobná tej rímskej.

V siedmom storočí sa na Arabskom polostrove zrodil islam, militantné náboženstvo proroka Mohameda, ktorého stúpenci dobyli za niekoľko desaťročí obrovské územie od Indie až po Pyreneje. Najvyspelejšia časť kresťanského sveta, Blízky východ, Egypt a celá severná Afrika sa dostala pod nadvládu Arabov, ktorí jej obyvateľstvo v krátkom čase islamizovali a arabizovali, na čom mala nemalý podiel polygamia a otroctvo. Šírenie kresťanstva a islamu bolo teda diametrálne odlišné. Kresťanstvo šírili najskôr priami Kristovi učeníci, ktorí boli Židia a potom ich nasledovníci rôznych národov medzi národmi rímskej ríše. Naproti tomu islam najskôr zjednotil Arabov, ktorí ho potom šírili expanziou, budovaním moslimského impéria, arabského kalifátu. Z uvedeného vyplýva, že primárny motív permanentnej snahy moslimov expandovať je náboženský, u ostatných náboženstiev takýto motív buď absentuje, alebo je sekundárny. Dospel som preto k záveru, že vzhľadom na charakter islamu nie je možné v moslimských krajinách šíriť medzi moslimami akékoľvek iné náboženstvo. Jediná možnosť úspechu je uplatnenie ich postupu proti nim samotným, k čomu sa neodhodlali ani európske koloniálne mocnosti v 19. storočí, zrejme pre ich sekulárny charakter.

Po dobytí Konštantínopolu v roku 1453, nástupcovia Arabov, moslimskí Turci pokračovali v svojom ťažení do strednej a juhovýchodnej Európy. Zverstvá, ktoré pri tom páchali na kresťanoch sú historicky zdokumentované. Islam sa snažil ovládnuť kresťanskú Európu už od svojho vzniku, najskôr z východu cez Byzantskú ríšu, potom zo západu, cez Pyrenejský polostrov Arabmi, napokon Turkmi znovu z východu. Odhliadnuc od križiackych výprav a vyhnania Maurov zo Španielska, boli kresťania v defenzíve tisíc rokov, situácia sa však úplne zmenila v 19. storočí. Začiatok tejto zmeny bolo objavenie Ameriky v roku 1492, následne jej kolonizácia a christianizácia domorodcov Španielmi. Misionárom sa darilo oveľa ľahšie a rýchlejšie šíriť slovo božie pod patronátom koloniálnej moci ako tajne za čias Ríma. Uvedené je príklad sekundárneho motívu šírenia náboženstva, následku, nie príčiny expanzie. Dôležité je preto poznanie, že šírenie, aj obrana božieho slova je ďaleko efektívnejšia, keď má nad ňou patronát svetská a navyše ozbrojená a odhodlaná moc.

Európa začala od 15. storočia expandovať, bohatnúť a mocnieť, teda tá jej časť, ktorá nemusela vzdorovať náporu Turkov. Kresťanská civilizácia sa rozvíjala, islamská kostnatela a upadala. Priemyselná revolúcia napokon spôsobila taký ekonomický, vojenský a mocenský rozmach Európy, že sa stala v priebehu 19. storočia globálne dominantnou silou, ktorej centrá ako Veľká Británia, mali rozsiahle koloniálne ríše. Celá islamský svet, okrem Osmanskej ríše, sa dostal pod koloniálnu správu európskych mocností, ktoré razantným spôsobom tlmili vášne domorodcov. Nech už je koloniálny systém v súčasnosti akokoľvek odsudzovaný, bolo to obdobie pre mimoeurópske kresťanské komunity najbezpečnejšie. A nie len pre kresťanské.