Prenasledovanie kresťanov a páchanie násilia na nich sprevádza dejiny kresťanstva od jeho zrodu, začalo ukrižovaním Krista. Motív tohto aktu mal náboženský charakter, týkal sa výlučne židovskej populácie a rímska správa provincie sa na ňom podieľala dosť neochotne.

Kresťanstvo sa postupne šírilo po celej rímskej ríši a zakotvilo aj v samotnom Ríme. Rimania nemali problém tolerovať iné náboženstvá, pokiaľ ich príslušníci vzdali hold božstvu rímskeho cisára. Pre kresťanov to z princípu ich náboženstva nebolo možné. Rimania to zase vnímali ako akt nepriateľstva proti náboženským a politickým pilierom Ríma, čo bol motív k prenasledovaniu kresťanov najviac známym z doby vlády cisára Nera. Po troch storočiach od svojho vzniku sa však napokon kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a  prijali ho aj barbarské kráľovstvá po zániku jej západnej časti. Šírenie kresťanstva v tomto období tak prebiehalo výlučne misijným spôsobom a v podstate len v hraniciach rímskej ríše. Zrejme preto je cirkevná hierarchia podobná tej rímskej.

V siedmom storočí sa na Arabskom polostrove zrodil islam, militantné náboženstvo proroka Mohameda, ktorého stúpenci dobyli za niekoľko desaťročí obrovské územie od Indie až po Pyreneje. Najvyspelejšia časť kresťanského sveta, Blízky východ, Egypt a celá severná Afrika sa dostala pod nadvládu Arabov, ktorí jej obyvateľstvo v krátkom čase islamizovali a arabizovali, na čom mala nemalý podiel polygamia a otroctvo. Šírenie kresťanstva a islamu bolo teda diametrálne odlišné. Kresťanstvo šírili najskôr priami Kristovi učeníci, ktorí boli Židia a potom ich nasledovníci rôznych národov medzi národmi rímskej ríše. Naproti tomu islam najskôr zjednotil Arabov, ktorí ho potom šírili expanziou, budovaním moslimského impéria, arabského kalifátu. Z uvedeného vyplýva, že primárny motív permanentnej snahy moslimov expandovať je náboženský, u ostatných náboženstiev takýto motív buď absentuje, alebo je sekundárny. Dospel som preto k záveru, že vzhľadom na charakter islamu nie je možné v moslimských krajinách šíriť medzi moslimami akékoľvek iné náboženstvo. Jediná možnosť úspechu je uplatnenie ich postupu proti nim samotným, k čomu sa neodhodlali ani európske koloniálne mocnosti v 19. storočí, zrejme pre ich sekulárny charakter.

Po dobytí Konštantínopolu v roku 1453, nástupcovia Arabov, moslimskí Turci pokračovali v svojom ťažení do strednej a juhovýchodnej Európy. Zverstvá, ktoré pri tom páchali na kresťanoch sú historicky zdokumentované. Islam sa snažil ovládnuť kresťanskú Európu už od svojho vzniku, najskôr z východu cez Byzantskú ríšu, potom zo západu, cez Pyrenejský polostrov Arabmi, napokon Turkmi znovu z východu. Odhliadnuc od križiackych výprav a vyhnania Maurov zo Španielska, boli kresťania v defenzíve tisíc rokov, situácia sa však úplne zmenila v 19. storočí. Začiatok tejto zmeny bolo objavenie Ameriky v roku 1492, následne jej kolonizácia a christianizácia domorodcov Španielmi. Misionárom sa darilo oveľa ľahšie a rýchlejšie šíriť slovo božie pod patronátom koloniálnej moci ako tajne za čias Ríma. Uvedené je príklad sekundárneho motívu šírenia náboženstva, následku, nie príčiny expanzie. Dôležité je preto poznanie, že šírenie, aj obrana božieho slova je ďaleko efektívnejšia, keď má nad ňou patronát svetská a navyše ozbrojená a odhodlaná moc.

Európa začala od 15. storočia expandovať, bohatnúť a mocnieť, teda tá jej časť, ktorá nemusela vzdorovať náporu Turkov. Kresťanská civilizácia sa rozvíjala, islamská kostnatela a upadala. Priemyselná revolúcia napokon spôsobila taký ekonomický, vojenský a mocenský rozmach Európy, že sa stala v priebehu 19. storočia globálne dominantnou silou, ktorej centrá ako Veľká Británia, mali rozsiahle koloniálne ríše. Celá islamský svet, okrem Osmanskej ríše, sa dostal pod koloniálnu správu európskych mocností, ktoré razantným spôsobom tlmili vášne domorodcov. Nech už je koloniálny systém v súčasnosti akokoľvek odsudzovaný, bolo to obdobie pre mimoeurópske kresťanské komunity najbezpečnejšie. A nie len pre kresťanské.

Po mnohých storočiach sa objektom prenasledovania stali kresťania aj v Európe. Prvá svetová vojna rozvrátila Ruské impérium, čo využili boľševici a po víťaznej revolúcii nastolili svoju totalitnú moc, založenú na komunistickej ideológii, ktorej súčasťou je ateizmus. Následok toho bolo búranie kostolov, prenasledovanie kňazov a tých, ktorí prejavili nesúhlas s ich ideológiou a konaním. Ďalšia totalita, nemecký nacizmus, mal tendenciu vytvoriť nové náboženstvo, ktoré by síce nebúralo kostoly, ale vymenilo na nich kríže za hákové kríže. Stačilo vyhrať vojnu a z Fűhrera sa mohol stať druhý Mohamed, k čomu našťastie nedošlo.

Po druhej svetovej vojne boli európske koloniálne mocnosti natoľko oslabené, že sa spustil proces dekolonizácie, ktorý podporoval nie len ZSSR, ale aj USA. Európania žijúci v  kolóniách po celé generácie ako napríklad v Alžírsku, dostali po ich osamostatnení na výber: rakva, alebo kufor. Približne dva milióny alžírskych Francúzov, tzv. čierne nohy, preto radšej zbalilo kufre a emigrovalo do Francúzska, čo je hodné mať na pamäti. ZSSR získal vplyv najmä v arabských štátoch, vznikol arabský nacionalizmus s prvkami sovietskeho socializmu, ktorému bol islamský fanatizmus cudzí, preto kresťanské menšiny neboli ohrozované.

Zvrhnutie iránskeho šáha a nastolenie teokratického režimu ajatolláhom Chomejním bol prvý viditeľný prejav radikalizácie moslimov. Chomejní roky pripravoval a organizoval islamskú revolúciu z francúzskeho exilu, o čom francúzske úrady bezpochyby vedeli. Normálny európsky štát by takú osobu vyhostil, čo sa však nestalo. Francúzsko sa tak vedome podieľalo na úspechu islamskej revolúcie, čo bol prvý viditeľný prejav podpory Západu radikálneho islamu a expanzie islamu ako takého. Sovietska rozviedka zaregistrovala, že sa islam dáva do pohybu a môže mať vplyv na jeho moslimské stredoázijské republiky, najmä z  územia Afganistanu. Vyslal preto svoje vojsko na pomoc jeho komunisticky orientovanej vláde. Západ ako celok tento akt odsúdil, zrušil svoju účasť na olympijských hrách v Moskve a začal všestranne, najmä zbraňami podporovať mudžahedínov, moslimských náboženských fanatikov. ZSSR nebol v Afganistane úspešný preto z neho v roku 1989 stiahol svoje vojská. Víťazní mudžahedíni následne nastolili islamský režim fanatikov 7. storočia, čo na Západe s  nadšením privítali. Nadšenie Západu významne neschladilo ani zničenie obrovských sôch Budhu, ktoré nerušene stáli na svojom mieste dve tisícročia, nepovažoval to za znamenie.

Po kolapse ZSSR v roku 1991 síce prestali zástupné vojny, USA už nemali súpera, počet konfliktov sa však naopak zvýšil. V konflikte v bývalej Juhoslávii Západ jednoznačne hájil záujmy moslimov, nevadil mu exodus Srbov z Kosova, ničenie pravoslávnych kostolov a terorizovanie Srbov, ktorí ostali v Kosove Albáncami. Navyše, v rozpore s medzinárodným právom, uznali jeho nezávislosť na Srbsku. Pozoruhodné je aj to, že akékoľvek angažovanie sa Západu v islamskom svete v mene slobody, demokracie a ľudských práv, má za následok rozvrat, chaos, vznik islamského fanatizmu, prenasledovanie a genocídu kresťanov. Logické vysvetlenie konania Západu je len jedno: rýchlym tempom prebieha jeho dechristianizácia aj  islamizácia a rúca sa jeho demokratický systém. To je dôvod, prečo Západ po kolapse ZSSR, keď nemal vo svete konkurenciu, neprestal sympatizovať s  islamom a nezačal ho držať nakrátko. Moc aj prostriedky na to síce mal, ale nemal odhodlanie ich uplatniť. Západu tomu zabránila aj šíriaca sa nová viera – neomarxistická ideológia, ktorá nepripúšťa uznať fakt, že západná civilizácia je vo vojne s novým globálnym protivníkom, islamom, nebezpečnejším ako bol ZSSR. Jeden múdry rímsky generál konštatoval, že vojny sa nevyhrávajú ani modlením ani diplomaciou. Dechristianizovaný a islamizovaný Západ nedokáže zabrániť prenasledovaniu kresťanov nikde vo svete, ani v Európe, nedokáže obrániť pred islamom ani sám seba, pretože nepripúšťa, že je s ním vo vojne. Práve naopak, zdôrazňuje mierumilovnosť islamu a fantazíruje, že ho uniesli islamisti a proti ich terorizmu vedie Západ vojnu. Tvrdiť niečo iné sa trestá ako prejav islamofóbie. Čo je to za ideológiu ten neomarxizmus, keď dokáže masovo vyrobiť z Európanov bezduché ovce? Aký charakter má vlastne jeho liberálna demokracia, keď trestá prejavy slobody a podieľa sa na prenasledovaní kresťanov priamo v ich donedávna bezpečnom domove, v Európe? Existuje vôbec možnosť zabrániť záhube Európy a kresťanstva? Túto problematiku analyzujem v knihe Súmrak európskej civilizácie, barbari sa zmocňujú Európy, kapitola V., bod 8. Rád by som túto analýzu prezentoval na tomto mieste, avšak vzhľadom na jej značný rozsah som z nej vybral len to najpodstatnejšie. Celú problematiku som skoncentroval do tejto tézy:

Dospel som k záveru, že liberálna demokracia Západu je v skutočnosti totalitná neomarxistická diktatúra a tyrania menšín. Jej integrálnou súčasťou je rasistická antibelošská a antieurópska ideológia multikulturalizmu, ktorej filozofickým a intelektuálnym základom je kultúrny komunizmus. Tvorí ju zvláštna syntéza nacizmu, marxizmu, orientálnej islamskej despocie a plutokracie finančnej oligarchie, novodobej to aristokracie. Multikultúrny tzv. vyspelý liberálny Západ, reprezentovaný EÚ, buduje anticivilizáciu k európskej civilizácii, jej antickému a kresťanskému kultúrnemu dedičstvu a hodnotám. Európske hodnoty liberálnej demokracie sú, napriek proklamovaným vznešeným ideálom, v totálnom protiklade so skutočnými, autentickými európskymi hodnotami a demokraciou. Dechristianizácia Západu a jeho islamizácia je tak bazálnou príčinou globálnej vojny a permanentného rastu násilia proti kresťanom. Bez vytlačenia neomarxistickej ideológie Západu na okraj spoločnosti a zmeny orientácie Vatikánu je podvolenie sa kresťanstva a Európy islamu neodvratné.

V interpretácii pojmov liberalizmus aj demokracia vládne zmätok. Zaregistroval som názory, že demokracia buď je, alebo nie je, preto nepotrebuje prívlastky a naopak, že demokracia prívlastky mať musí. Dokonca som sa dozvedel, že samotný pojem liberalizmus nie je dostatočne definovaný. Argumentácia autorov týchto názorov bola síce logická, ale nevedie k žiadnemu relevantnému záveru, čo si dovoľujem napraviť. Liberalizmus existuje totiž vo forme spoločenskej a ekonomickej. Tým je tento pojem jednoznačne definovaný, čo umožňuje vysvetliť prečo súčasné liberálne strany môžu byť z ekonomického hľadiska až dickensovsky pravicové a zároveň zo spoločenského hľadiska až (neo)marxisticky ľavicové. Je pravda, že demokracia buď je, alebo nie je, ale v  spoločnosti, kde demokracia je, slúžia jej prívlastky na oslovenie potenciálnych voličov danej politickej strany. Máme napríklad demokratickú stranu, sociálnu demokraciu, kresťanských demokratov atď. Pojem demokracia však môže byť elegantne zneužitý, pokiaľ sa ho zmocní akákoľvek totalitná ideológia.

Najvyššou formou demokracie je v marx-leninskej totalitnej komunistickej ideológii diktatúra proletariátu vedeného komunistickou stranou, ktorá sa nazýva „ľudová demokracia“, budujúca socializmus, svetlý to zajtrajšok. Každý, kto sa nestaval pozitívne k vytýčenému cieľu bol triedny nepriateľ, disident a extrémista, nepriateľ pokroku, preto bol „pokrokovým“ komunistickým režimom perzekvovaný, spoločensky počnúc až fyzicky končiac.

Neomarxizmus, reprezentovaný jeho najdôležitejšou súčasťou, multikulturalizmom, sa stal oficiálnou ideológiou EÚ, ktorá na jej základe buduje nový, kultúrny socializmus. Marxov beztriedny komunizmus nahradili neomarxisti kultúrnym komunizmom, rovnosťou všetkých kultúr, rás a ich príslušníkov. Komunistická ideológia, síce v novej forme, sa tak paradoxne stala základom pokrokovej agendy EÚ a jej liberálnej demokracie, ktorej prejavy sú práve preto podobné tým, aké mala ľudová demokracia. Neomarxizmus je stále ponímaný viac-menej ako adaptácia učenia Karola Marxa na súčasné pomery. Aj vzdelaní politológovia marxistického zamerania, ktorí sú negatívne naladení na dianie v súčasnej EÚ konštatujú, že agenda multikulturalizmu, genderu, LGBTI, radikálneho feminizmu atď., nemá s marxizmom nič spoločné, pretože o tom Marx ani Lenin predsa nepísali. Oni sami sa zrejme považujú za neomarxistov, čiže za „vylepšených“ marxistov, čím zvyšujú zmätok v interpretácii tohto pojmu. Intelektuáli ako je exprezident Václav Klaus zase považujú neomarxizmus len za jednu z mnohých ideológií a ideologických smerov, ktoré devastujú Európu, čím tiež zvyšujú zmätok v interpretácii tohto pojmu. Čo je to teda neomarxizmus?

Neomarxizmus je kultúrny marxizmus neomarxistov Frankfurtskej školy, založený na ideológii kultúrneho komunizmu. To je najstručnejšia definícia neomarxizmu. Menšinová, ľudsko-právna, rodová (gender), LGBTI, imigračná a nespočetné ďalšie agendy EÚ, ako aj politická korektnosť majú korene práve v  tézach tejto filozofickej a ideologickej školy, z  ktorej od jej založenia takmer pred sto rokmi vyrástol mohutný a rozkošatený strom. Ústredný motív tejto školy a jej nasledovníkov je nenávisť k autentickým hodnotám európskej kultúry, civilizácii a jej nositeľom, Európanom ako predstaviteľom bielej rasy. Neomarxizmus je v  súčasnosti ľavicová ideológia, ktorej protagonisti sa zriekli budovania beztriednej spoločnosti, naopak, slúžia finančnej oligarchii pri budovaní novej totalitnej diktatúry, neomarxistického socialistického spoločensko-ekonomického systému, v ktorom bohatí znárodňujú zisky a  chudobní znárodňujú straty. Inak povedané, bohatí privatizujú zisky a chudobní privatizujú resp. socializujú straty.

Významný interpret téz Frankfurtskej školy Herbert Marcuse v knihe Jednorozmerný človek vymyslel „represívnu toleranciu“ (čo je nezmyselné protirečenie), v ktorej vyžadoval netoleranciu k pravicovým hnutiam a toleranciu k ľavicovým hnutiam. Na tomto princípe funguje aj súčasná liberálna demokracia, ktorá je v skutočnosti demokraciou represívnou. Liberálna demokracia je tak v princípe identická s ľudovou demokraciou, líšia sa len objektom a intenzitou represie. Ronald Reagan odpovedal na otázku aký je rozdiel medzi demokraciou a ľudovou demokraciou veľmi výstižne, že taký, aký je rozdiel medzi kazajkou a zvieracou kazajkou. Rovnaký rozdiel je aj medzi demokraciou a liberálnou demokraciou, preto Viktor Orbán ako prvý začal používať pojem neliberálna demokracia ako protiklad totalitnej, represívnej liberálnej demokracie. Liberálna demokracia preto nie je len jeden typ politických strán, ale celý politický mainstream, všetky politické strany, hnutia a MVO, ktorých ideológia je neomarxizmus a multikulturalizmus, či k tejto ideológii inklinujú.

Zjednotenie Európy je možné len vtedy, keď zaniknú národné štáty a nahradia sa, či „rozpustia“ európske národy. Neomarxistická EÚ preto prijala za svoj plán grófa Kalergiho, ktorý navrhol migráciou zmeniť európske národy na Nových Európanov, menej inteligentný a poslušný negroidno-ázijsko-európsky mix rás, ktorému bude totalitne vládnuť vyvolená aristokratická nadrasa. Projekt dostal aj nový názov, EuroMed, nazývaný barcelonský proces, čo je plán EÚ prisťahovať až osemdesiat miliónov moslimov do Európy. Černosi a príslušníci ostatných rás a kultúr sú zrejme bonus navyše. To je jediný dôvod prečo EÚ nevie a ani nemôže vyriešiť migračnú krízu. Jednoducho nechce, išla by proti vlastnému plánu.

Súčasťou neomarxizmu je aj ideológia rasizmu bielej rasy. Jej základom je dogma, že rasistami môžu byť len príslušníci bielej rasy, ktorých rasizmus je vrodený, príslušníci ostatných rás rasistami byť nemôžu. Drexel University v USA sa honosí profesorom George Ciccariello-Maherom, ktorý na Vianoce na sociálnych sieťach oznámil, že si ako darček praje „genocídu belochov“. Takže plán na genocídu bielej rasy, po ktorej túžil už gróf Kalergi, sa začína naplňovať, pretože táto zvrátenosť je podporovaná nielen na akademickej pôde, ale aj oficiálne, inak by bol pán profesor obžalovaný z rasistického nenávistného prejavu. Podobné výroky na adresu belochov sa stali na „vyspelom, multikultúrnom Západe“ bežným javom. A nielen to. Bieli muži sú nenapraviteľní rasisti, ale biele ženy sa môžu „vykúpiť z rasizmu“ tým, že nebudú rodiť ďalších bielych rasistov, ale nerasistických miešancov. Táto agresívna propaganda koncentrovaná na biele ženy je permanentne prezentovaná v maistreamových médiách, v ktorých hrá prím Hollywood. Georg Orwell povedal: „Niektoré idey sú natoľko idiotské, že im môže uveriť len intelektuál“. Nacizmus sa v Nemecku presadil aj preto, lebo osobe Adolfa Hitlera a jeho ideológii podľahli aj výnimočné osobnosti ako bol známy filozof Heidegger. To isté platí pre liberálnu demokraciu Západu a jej neomarxistickú ideológiu multikulturalizmu. Benjamín Kuras ilustruje situáciu, do ktorej sa dostala Európa nasledovne: „Evropa ve smrtelném sevření multikulturalismu a islámu“ od Pavla Fendeka (nakl. Lukáš Lhoťan v Pstruží) poskytuje zatiaľ najpodrobnejšie a najzrozumiteľnejšie vysvetlenie multikulturalizmu a politickej korektnosti ako najnovšej odnože marxistickej ideológie. Hovorí jej správne „neomarxizmus“ alebo „kultúrny marxizmus“, čím ju odlišuje od klasického marxizmu revolučného, ktorý kým skrachoval, stačil povraždiť milióny ľudí. Neomarxizmus nikoho nezabíja (zatiaľ, hoci už dnes to za neho robí jeho spojenec radikálny islam), len ostrakizuje, osočuje, diskredituje a najnovšie policajne aj súdne stíha za odlišné názory alebo zverejňovanie pravdivých, ale „nežiaducich“ informácií, ktoré nazýva „hate speach“, čiže reč nenávistnú.

Marxistické na neomarxizme (politickej korektnosti) je predovšetkým to, že si vytvoril nový „triedny boj“. Keď sa marxistom na Západe belošský proletariát nečakane premenil na ekonomicky prosperujúcu triedu s nezáujmom o čokoľvek revolučné, obrátili (Marcuse, Adorno a Horkheimer z tzv. Frankfurtskej školy v emigrácii na amerických univerzitách) ideologicky sociálne štruktúry naruby a pretvorili si niekdajší vykorisťovaný proletariát na privilegovanú, rasistickú, xenofóbnu a suprematickú zberbu, čiže vykorisťovateľov. Presne takú, aká bola pre revolučných marxistov buržoázia a statkári. Alebo pre nacistov Židia.

Proti tejto novej vykorisťovateľskej triede si museli vymyslieť nový vykorisťovaný proletariát, k čomu im poslúžili všetky nejako znevýhodnené menšiny. Nebelošské etniká, homosexuáli, cudzinci, imigranti. Tým vštepili „ľavicovú triednu nenávisť“ k všetkému belošskému, kapitalistickému, kresťanskému a teda „pravicovému“, dokonca „extrémne. Tým tiež vzkriesili po vojne utlmený antisemitizmus, maskovaný ako „antisionizmus“, pre zmenu útočiaci z ľavého politického spektra. To im umožnilo na svoju stranu regrutovať značnú časť belochov, vrátane mnohých intelektuálov a niektorých vlažne veriacich Židov aj kresťanov, u ktorých vypestovali seba nenávisť a pocit viny za „zlá bielej civilizácie“ Podobne, ako komunizmus dostal na svoju stranu intelektuálskych synkov z buržoáznych rodín. A tým sa odrezali od svojich ideových a morálnych koreňov.

Privilegovaním menšín zahájili nenápadný a dlho nespozorovateľný útok na belošskú civilizáciu maskovaný ľudskými právami, pokrokovým liberalizmom a toleranciou všetkých kultúr a zvyklostí. Útočili „na všetky zdroje súdržnosti v západnej spoločnosti: rodinu, náboženstvo, etnicitu a rasu“. A všetko do tej doby ľudsky a spoločensky normálne preklasifikovali na patologické.

Kým sa belošská väčšina prebudila k zisteniu, že prichádza o základné práva, už jej vládli nepriatelia, väčšinou regrutovaní z vlastných radov. A absurdne, tiež z radov bielych žien, ktoré sa prezentujú ako vykorisťovaná menšina, hoci ich je o pár percent viac ako mužov. Zradikalizovaný feminizmus sa tak stal jednou zo zbraní paradoxne likvidujúcich tú jedinú civilizáciu, ktorá usiluje o ich rovné práva s mužmi“. Toľko Benjamin Kuras.

V 19. storočí sa Európa stala globálne dominantnou silou. Európske koloniálne impériá vládli svetu, preto šíriť pokrok bielej európskej civilizácie po celom svete považovali za svoju povinnosť, za bremeno bieleho muža, ako to nazval Rudyard Kippling, obdivovateľ a bard Britského impéria. Multikulturalizmus je však založený na neomarxistickej ideológii kultúrneho komunizmu, ktorý považuje všetky kultúry a civilizácie za rovné a nesúmerateľné, preto preklasifikoval bremeno bieleho muža na vinu bieleho muža za kolonializmus, útlak, vykorisťovanie, otrokárstvo a vlastne za „všetko“.

Smerovanie a konanie EÚ nie je prejavom módnych trendov, či omylmi jej riadiacich štruktúr, najmä Európskej komisie ako je agenda ľudských práv menšín, genderu, imigračnej politiky atď. Neomarxistická ideológia multikulturalizmu, ktorú tvrdo presadzuje politický a kultúrny mainstream, je oficiálne deklarovanou ideológiou EÚ. Týmto máme definované proti komu je nutné zvádzať ideologický a politický boj. Súperom národných síl je EÚ reprezentovaná jej riadiacimi štruktúrami, najmä Európskou komisiou, ktorá buduje nový totalitný spoločensko-ekonomický systém, neomarxistický kultúrny socializmus.

Každý, kto nesúhlasí s neomarxistickou ideológiou EÚ, najmä s multikulturalizmom podporujúcim masové prisťahovalectvo z moslimských krajín, Afriky a Ázie, je pokrokovými módnejšie „progresívnymi“ liberálmi nazvaný rasista, xenofób, nacionalista, islamofób, homofób, populista a pravicový extrémista. Riešenie rasizmu je preto kľúčová problematika EÚ, základ, ktorého narušenie môže spôsobiť zrútenie celej neomarxistickej konštrukcie.

Pri téme rasizmus vládne zhoda, že rasizmus je zlý. Ešte horšie je však to, že o rasizme sa nehovorí ako o všeobecnom probléme, ale výlučne len ako o probléme bielych ľudí. Odborná aj laická verejnosť najmä na „vyspelom multikultúrnom Západe“ už ani nedokáže inak uvažovať, česť výnimkám. Dochádza potom k tomu, že následok sa stáva príčinou, obeť páchateľom a šarlatánstvo vedou. Uvediem typické príklady. Násilie moslimov a imigrantov, často brutálne, sa posudzuje na Západe individuálne, zväčša ako následok ich frustrácie či psychickej poruchy, ale negatívna reakcia Európanov na toto násilie sa u nich posudzuje kolektívne ako rasizmus, xenofóbia, islamofóbia ... Navyše, Európania sú aj trestne stíhaní, obvykle z nenávistného prejavu, či hanobenia rasy, náboženstva atď. Z Európanov, obete násilia sa tak stáva rasistický páchateľ. Nezaregistroval som ani jeden prípad, v ktorom by bol za to isté obvinený a stíhaný moslim či černoch, hoci práve ich nespočetné nenávistné prejavy aj činy sú príčinou takej reakcie Európanov.

V EÚ je presadzovanie rasovej rovnosti náplňou práce početných úradov a inštitúcií. V multikultúrnom ponímaní to je systematická aplikácia ideológie kultúrneho komunizmu v rasovej oblasti. Aby bolo možné vybudovať multikultúrnu, (kultúrne a rasovo) rozmanitú tolerantnú spoločnosť, kultúrny socializmus, je preto nevyhnutné eliminovať ideologicky definovaného protivníka, ktorým je európska kultúra a civilizácia postavená na kresťanských, židovských a antických základoch a jej nositelia, Európania. Skutočnú slobodu, demokraciu a rovnosť občanov pred zákonom tak postupne nahrádza sloboda a demokracia liberálna, zatiaľ ešte „mäkká“ totalitná rasistická diktatúra, ktorá má s rovnosťou občanov pred zákonom stále menej spoločného. To je príčina, že aj vcelku rozumné zákony môžu byť interpretované ideologicky, čiže tak, že sa zákon na niekoho vzťahuje a na niekoho nie. Z ideologického dôvodu môžu byť rasisti len bieli ľudia a nebieli ľudia byť rasisti nemôžu, preto ich nie je ani možné z rasistických činov a nenávistných prejavov obviniť a trestať. V právnom jazyku sa to nazýva prezumpcia viny, ktorú nacizmus aplikoval na Židov, komunizmus na triedneho nepriateľa a neomarxizmus na bielu rasu.

V súčasnosti sa stále viac presadzuje ideologický výklad práva, čoho dôkazom sú tzv. experti na extrémizmus, šarlatáni, ktorí sú prizývaní k politickým procesom ako svojho času experti na čarodejníctvo. Šarlatánstvo sa v súčasnosti stáva vedou, západné univerzity a ich nihilistickí profesori produkujú dobre platených tzv. expertov na genderovú (rodovú) problematiku, ktorí doteraz stihli vymyslieť približne 70, slovom sedemdesiat, pohlaví. V princípe je to niečo také, ako keby katolícka cirkev a jej profesori začali produkovať expertov, ktorí by riešili rovnako závažný problém, napr. koľko anjelov dokáže tancovať na hrote ihly, alebo kedy boh stvoril svet, pričom rozpätie jedného tisícročia dáva prakticky neobmedzené možnosti. Klimatický alarmizmus, islamizmus a radikálny (naci)feminizmus, reprezentovaný hnutím MeToo, nadobúdajú už viac ako obludné rozmery.

Existuje vôbec východisko z tejto situácie a spôsob ako ju riešiť? Ale áno, existuje, Európania si však musia uvedomiť, že sú vo vojne, kultúrnej aj rasovej, a ide im nielen o kultúrne a civilizačné prežitie, ale aj o elimináciu hrozby ich genocídy, ktorej rozmer nemá v dejinách obdobu. Každá vojna sa však vždy vedie proti konkrétnemu nepriateľovi. Dôležitá je preto identifikácia nepriateľa. Tým je každý, kto presadzuje neomarxistickú ideológiu. Sú ním jednotlivci, mimovládne organizácie, politické strany bojujúce za demokraciu, proti rasizmu, xenofóbii a pravicovému extrémizmu, riadiace štruktúry EÚ aj vlády štátov s  nimi kolaborujúce. Stručne povedané, nepriateľom je liberálna demokracia Západu, totalitná to neomarxistická rasistická diktatúra a tyrania menšín. Sir Winston Churchill odmietol urobiť s nacistickým Nemeckom akýkoľvek kompromis. Víťazstvo za každú cenu bolo jeho jediný cieľ. Rovnaký postoj musia zaujať aj Európania voči neomarxistickej ideológii EÚ, liberálom každého zafarbenia, ako aj ich najvýznamnejšiemu spojencovi, islamu.

Pokiaľ sa zbavíme optiky politickej korektnosti na vznešené, pokrokové, progresívne ideály liberálov, uvidíme reálny svet dekadencie, nihilizmu (Vlastimil Podhradský: Postmoderní aktivistický nihilizmus) neslýchaného barbarstva a deviácie smerujúceho až ku kanibalizmu (Protiproud.cz: Tabu kanibalismu padá), v ktorom Európan nemá šancu prežiť, stáva sa len jatočným dobytkom pre vyvolené „elity“. Sloboda, demokracia, ľudské práva, pokrok, všetky vznešené ideály ktorými sa oháňajú liberáli, sú len kamuflážou ich zvrátených zámerov. Z uvedeného vyplýva, že nech liberáli presadzujú čokoľvek, vždy je to v rozpore so záujmami Európanov a európskej spoločnosti. Najdôležitejším krokom v ideologickom a politickom zápase je preto nekompromisné zavrhnutie neomarxistickej ideológie EÚ a jej totalitnej represívnej liberálnej demokracie, ako aj všetkých „pokrokových“ liberálnych európskych hodnôt. Západ uspel v ideologickom zápase so ZSSR a jeho blokom práve preto, že proti vznešeným marx-leninským ideálom komunizmu a najvyššej forme demokracie - ľudovej demokracii, čiže diktatúre proletariátu a totalitnému politickému režimu komunistickej strany, postavil slobodu, demokraciu, rovnosť občanov pred zákonom a ekonomickú prosperitu. Sám pritom vlastne žiadnu ideológiu nemal, len prezentoval autentické hodnoty európskej kultúry a civilizácie.

Kardinálnou témou je však rasizmus. Pokiaľ chcú liberáli kohokoľvek spoločensky a politicky znemožniť, padne obvinenie z rasizmu a extrémizmu, pričom obvinený musí dokazovať svoju nevinu, pretože v týchto prípadoch platí princíp prezumpcie viny. Tento princíp definuje charakter antirasizmu, ktorý nie je nič iné ako analógia antisemitizmu adresovaná len bielym ľuďom. Inak povedané, antirasizmus je rovnaký (protibelošský) rasizmus ako je rasizmus (protižidovský antisemitizmus). Vieme kam viedol antisemitizmus nacistov a čo spôsobili. Vieme preto aj to, kam vedie antirasizmus liberálov a čo spôsobujú. Každý, kto podporuje multikulturalizmus a jeho ideológiu kultúrneho, rasového a gender komunizmu, masovú imigráciu, prerozdeľovanie migrantov a ľudsko-právnu agendu týkajúcu sa len menšín, môže byť obvinený z organizovania genocídy skupiny obyvateľov, v tomto prípade bielych ľudí, z náboženských, ideologických, politických a mocenských dôvodov. Z páchania tohto zločinu môžu byť obvinení jednotlivci, organizácie, členovia vlád štátov, vlády štátov, štáty aj EÚ. Pokiaľ vieme, že multikulturalizmus je kultúrny komunizmus a antirasizmus je rasový komunizmus, vieme dokázať, že kultúry, civilizácie aj rasy si nie sú rovné, ako aj to, že sú súmerateľné. Jediná rovnosť, ktorú možno v tomto kontexte reálne aplikovať, je rovnosť občanov pred zákonom. Práve nerešpektovanie reality z ideologických dôvodov je príčinou, že sú všetky doterajšie snahy integrovať Rómov a imigrantov do spoločnosti neúspešné, čo je pripisované rasizmu bielych ľudí, a nie kultúrno-rasovej výbave dotyčných. Len šialenec sa môže domnievať, že kvóty a boj proti „bielemu privilégiu“ a za „rasovú rovnosť“ je to správne riešenie. Naopak, kvóty a boj proti „bielemu privilégiu“ a za „rasovú rovnosť“ sú prejavom ideologicky motivovaného, ťažkého rasizmu proti bielym ľuďom, lebo nerešpektujú kultúrne, biologické a iné odlišnosti, čo je typický znak nielen rasového komunizmu, ale komunizmu všeobecne. Multikulturalizmus je preto ideológia založená na komunistickej utópii, totálne chorých základoch. Ad absurdum, rozumná reakcia od liberálov sa dá očakávať len vtedy, keď sa im siahne na peniaze. Keď chcú rasový komunizmus, tak nech majú komunizmus vo všetkom, aj v rovných príjmoch, najlepšie na celej planéte. Bolo by komické, keby mal finančník Soros rovnaký príjem ako upratovačka.

Otvorenie rasovej problematiky v tomto duchu a celonárodnom rozmere by spôsobilo zemetrasenie v celej EÚ a šok pre multikultúrnych liberálov pražskej a bratislavskej kaviarne, hrdiacich sa ich morálnymi výšinami. Padnúť z týchto výšin na úroveň zločinca, podvodníka či hlupáka by bolo mimoriadne stresujúce a ponižujúce.

Celú problematiku tak môžeme zúžiť na zodpovedanie otázky: Je multikulturalizmus a stret kultúr a civilizácií Veľký diškurz súčasnosti? Kultúra a civilizácia, ktorá má na túto otázku správnu odpoveď, prežije a patrí jej budúcnosť rovnako, ako aj jej nositeľom. Koniec dejín Francisa Fukujamu sa evidentne nekoná a prenasledovanie kresťanov skončí len keď ich bude ochraňovať oceľová ruka v zamatovej rukavici tak, ako to bolo v koloniálnom období.

Text napsal Pavel Fendek, slovenský spisovatel. Působí v nevládní organizaci Inštitút národnej politiky v Bratislavě.