Po prvé, aj v Strednej Ázii platí, že ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu! Navyše, ak Dušanbe vníma, ako sa Kyjev stal loptičkou vo veľmocenskej hre.

Po druhé, aj v Strednej Ázii vidia a vedia, že Západ pomocou svojich postsocialistických podržtašiek organizuje, vzhľadom na slepú uličku, kam sa dostal neoliberálny sociálno-ekonomický model sveta, začatie „veľkej vojny“ s Ruskou federáciou a Čínou. A to čo najskôr.

No a po tretie, Tadžikistan sa poučil z nedávnych udalostí na svojej hranici s Kirgizskom. Veľmi dobre si uvedomuje, s kým má ďalej spoločnú hranicu (napr. Afganistan) a čo to znamená pre bezpečnosť nielen Strednej Ázie, ale aj Centrálnej Ázie a o Eurázii nehovoriac!

Rozkaz znie jasne…

Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu sa vo všetkých postsovietskych republikách začal proces formovania vlastných – národných – ozbrojených síl, zložiek a bezpečnostných štruktúr. Napriek tomu, že Tadžikistan sa po roku 1991zmietal v reálnej občianskej vojne, budovanie ozbrojených zložiek v tejto najchudobnejšej krajine Strednej Ázie malo svoju národnú a možnostnostnú logiku.

Aj keď Tadžikistan oslavuje Deň obrancu vlasti (deň sformovania svojich ozbrojených síl) až 23. februára, možno, že stojí za to si v predstihu pripomenúť, že 28. decembra 2022 sa prezident Tadžikistanu Emomali Rachmon zúčastnil slávnostného zhromaždenia pracovníkov orgánov národnej bezpečnosti Tadžikistanu.[1]

Na tomto zhromaždení o.i. hovoril podrobnejšie aj o potrebe vypracovania novej Koncepcie národnej obrany Tadžikistanu, čo predtým v politicky jednoduchšej forme avizoval vo svojom pravidelnom ročnom poslaní tadžickému parlamentu, Madžilisu Oli. Tohtoročné poslanie malo názov: O základných smerovaniach vnútornej a zahraničnej politiky Tadžickej republiky.

Obsahom a cieľom tohto nového silového dokumentu, za ktorého vypracovanie zodpovedá ministerstvo obrany, má byť upevnenie obranyschopnosti (obrannej moci) krajiny.

Možnože si stojí pripomenúť, že doterajší dokument Vojenská doktrína Tadžikistanu je v platnosti od roku 2005 (presnejšie bola schválená parlamentom 2. októbra 2005) a jej textácia zodpovedá dobovým pohľadom Dušanbe na systém medzinárodných vzťahov.[2]

No a nové pohľady Dušanbe na systém medzinárodných vzťahov sú jednak spojené s tým, čo sa deje, vďaka Washingtonu v Afganistane a okoloneho, že svet je vďaka – opäť Washingtonu – na prahu veľkej vojny a že súčasťou medzinárodných vzťahov sa stali zástupné vojny.

Biškek – Dušanbe: rozpor je hlbšie pod kožou

No a aj preto Tadžikistan, poučený udalosťami na hraniciach s Kirgizskom v roku 2022[3] (obe členské krajiny Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti či Šanghajskej organizácie spolupráce), ústami svojho prezidenta ohlásil potrebu nového vojensko-strategického dokumentu.

No a ešte nezabúdajme na vnútropolitický fenomén – a to na fakt, že tranzit moci z rúk E. Rachmona jeho synovi sa skomplikoval – čo môže byť tiež dôvodom naštartovania tohto, zjavne nesilovo-silového procesu.[4] Ide totiž o moment koncentrácie všetkých silových zdrojov do rúk súčasného režimu. Niečo podobné, len v inom odtieni ako to, čo sa deje s právnym štátom na Slovensku.

Keď už bola reč o pohraničnom konflikte medzi Tadžikistanom a Kirgizskom (s veľkou ochotou podporovaným zo zahraničia), možno že bude zaujímavé si pozrieť, aký je vojenský potenciál týchto dvoch postsovietskych stredoázijských republík. A treba akcentovať, že najchudobnejších zo stredoázijskej pätice (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan).

Rating armád krajín Strednej Ázie za rok 2022 (podľa verzie Global Firepower).

Možno bude zaujímavé porovnanie (aktuálne) potenciálu ozbrojených síl stredoázijských kohútov – Kirgizska a Tadžikistanu (vybrané parametre).[5]

Ako sme už predostreli, obsahom a cieľom nového základného silového dokumentu, má byť upevnenie obranyschopnosti (obrannej moci) krajiny. Totiž E. Rachmon pripomenul, že zvýšená pozornosť obrane je diktovaná „… zložitou situáciou vo svete…“ a aj tým, že „… teroristické a extrémistické skupiny používajú stále nové a neočakávané metódy svojej činnosti so zameraním na mládež…“

Čo možno očakávať

Možno predpokladať, že nový strategický dokument, ak bude sformulovaný a prijatý, prečistí stredoázijské nejasnosti. Totiž, Tadžikistan je členom Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti a Šanghajskej organizácie spolupráce a ak sa bude Dušanbe dištancovať od takto vytvorenej kolektívnej bezpečnosti a bude skrečovať bezpečnostnú spoluprácu s Ruskou federáciou, vznikne otázka, čo v globálnom pohľade s týmto možným vákuom v Strednej Ázii.

Tadžikistan totiž objektívne nie je schopný zabezpečiť svoju obranu a ochranu samostatne (financovanie, geografický profil krajiny, výbušný sused – severný Afganistan najmä,, hraničné  kontroverzie…).

A v prípadne zdôvodnenia, či zdôvodňovania nárastu výdavkov na militarizáciu v Tadžikistane (ako na Slovensku), namiesto vzdelávania a poznania svojej histórie, nikto nemá v rukáve toľko argumentov – ako washingtonský diabol militarizácie!

Quo vadis Tadžikistan? Alebo ide len toto?(

(Autor je vysokoškolský učitel; publikováno se svolením autora)

Poznámky:

[1] Participation in a solemn meeting dedicated to the professional holiday of the employees of the national security bodies of the Republic of Tajikistan  ZDE

[2] Plný text pozri: ZDE

[3] Kirgizsko a Tadžikistan: spor, škriepka, šarvátka, nedorozumenie… – Noveslovo ZDE

[4] Tadžikistan – príprava mocenského tranzitu sa spomalila | noveslovo.sk ZDE

[5] Rozšírenú verziu pozri: ZDE (kloop.kg)