PROGRAM:

Richard Strauss
Don Juan, symfonická báseň podle Nikolause Lenaua, op. 20 

Béla Bartók
Koncert pro klavír a orchestr č. 3

Richard Strauss
Tak pravil Zarathustra, symfonická báseň podle Friedricha Nietzscheho, op. 30 

Symfonický orchestr Českého rozhlasu
Ondrej Lenárd, dirigent
Stefan Vladar, klavír  

DVOŘÁKOVA SÍŇ RUDOLFINA, PONDĚLÍ 5. ŘÍJNA V 19.30 HODIN

Přímý přenos koncertu vysílá ČRo Vltava, v přestávce uslyšíte rozhovor Jitky Novotné s šéfdirigentem Ondrejem Lenárdem.

Videopřenos najdete v dalších dnech na YouTube a webu SOČRu v rubrice VIDEO.

PŘÍŠTÍ KONCERT
pondělí 12. října – Obecní dům – program OD OPERY K RAPU

Slovo šéfdirigenta Ondreje Lenárda k programu zahajovacího koncertu řady „R“

Symfonická báseň našla u Richarda Straussa veľkého pestovateľa, ktorý ju obohatil o zaujímavé tematické námety a zároveň priniesol mnoho novátorských prvkov v hudobnom jazyku. Zo životopisných zdrojov sa dozvedáme, že Strauss sa hlboko zamýšľal nad veľkými ľudskými otázkami. Z mladosti si „priniesol“ sklony k predráždenosti, ktoré sa stupňovali až k duševnej skľúčenosti, k tomu sa pridružil i mocný pesimizmus, ktorý prijíma z čítania Schopenhauerovych spisov. Asi tu je odpoveď, prečo každá symfonická báseň končí smrťou. „Katarzia?!“

Ale jeho hudba, ktorá líči určitú postavu (Juan, Eulenspiegel, Don Quijote či Zarathustra), je priam ako ich životopis. Už len samotný vstup témy Dona Juana je priam erupciou. Je to hudba plná vášní, nežnosti, zmyselnosti. Hudba Dona Juana by sa mala počúvať so zavretými očami. Svojou fantáziou si človek živo predstaví Dona Juana, ktorý v straussovskom poňatí nie je cynický zvodca, ale „hrdina“, pre ktorého je krása ženy a láska dôvodom pre uvoľnenie mladíckej bujarosti a fantázie, no proti ktorému stojí pochmúrny epilóg: Don Juan stratil magickú silu, ocitol sa v pochmúrnom, studenom svete. Čaká už len posledné „dobrodružstvo“ – smrť.

Zarathustra. Znovu je tu dôkaz, že Strauss sa zaoberal hlbokými ľudskými problémami. Z nesmierne komplikovaného filozofického diela Nietzscheho si Strauss vytvoril prostú dramaturgiu: 40ročný „starec“ Zarathustra sa sťažuje slnku, že dosiahol už všetkého (?!), ale jeho múdrosť mu neprináša šťastie. Chýba mu to, čo je u obyčajných ľudí samozrejmé – smrť.

Úvod tejto symfonickej básne mi evokuje prvú časť symfonickej fantázie V Itálii – La Campagna. Nádherné akordy jednotlivých sekcií, ich svojvoľné posúvanie, prepájanie harmonických zmien je priam úchvatné. Vidíte a zažívate brieždenie nad časťou Ríma. Je to dokonalá hudba.

A východ slnka v úvode tejto kompozície? Je to neopísateľné, priam božské. Ten ohňostroj nápadov: prosba slnku, aby Zarathustra mohol medzi ľudí, je skutočne plačlivou hudbou, ktorá je znásobená zvukom organu. Príchod Zarathustru medzi ľudí je konkrétny, ba až hmatateľný. Prežíva radosť, bujarosť obyčajných ľudí, ktorú vôbec nepoznal. Ako by sa chcel veľmi rýchlo adaptovať a zžiť s ich životom. Prichádza však zvuk zvona, ktorý ohlasuje splnenie túžby Zarathustru – smrť. Ten okamih je nenapodobiteľný. Už nemá rozlúčka s nehovoriacimi ústami vás dojme k slzám. Ponuré Requiem, úplný záver skladby, je priam mrazivé.