Čím viac informácií o útoku v Paríži sa objavuje, tým  vzniká viac otáznikov nad týmto útokom. Len niektoré: Ulica na ktorej sídli Charlie Hebdo  je doslova prešpikovaná kamerovým systémom a ak si napríklad chcete zapáliť cigaretu revolverovým zapaľovačom, v okamihu sú u vás policajti. Redakcia už roky pracuje v akomsi vojenskom položení. To je jedna vec.  Ďalšie obrázky, ako terorista zabíja policajta, sklon zbrane je zvláštny, počas streľby  vidieť troška dymu, ale pri takomto výstrele by sa jednoducho hlava obete rozpoltila, pričom   na asfalte niet ani stopy po krvi. Zomrel snáď policajt od strachu...?

Vo veľmi krátkom čase sa na mieste objavil francúzsky prezident, neskutočné, veď jeho ochranka niečo také nemohla dovoliť, pretože sa ocitol v ohrození života. Ďalej hneď po útoku sa objavili tvrdenia že ide o moslimov, hoci mali tváre zahalené, a Alah Akbar môže vykrikovať hocikto. Ale potom vraj v aute zanechali  svoje osobné dokumenty /sic!/ a francúzske tajné služby chrlili o nich informácie, čiže mali ich zmapovaných a možno nielen zmapovaných. Takmer sto tisíc policajtov naháňalo dvoch ľudí, ktorí majú svoju tvár, svoje mená, hoci možno aj zapochybovať či osobné dokumenty v aute patrili práve týmto dvom. Ak nie, tak kde sa podeli skutoční páchatelia?

Iný uhol pohľadu

To sú praktické detaily toho, čo sa stalo. Iný uhol pohľadu sprostredkovala Komsomolská pravda, ktorá  oslovila jednu z najmúdrejších žien, aké tento svet nosí, riaditeľku Európskeho inštitútu demokracie a spolupráce a Fondu historickej perspektívy so sídlom v Paríži Nataliu Naročnicku, ktorá povedala:

Nechcem urážať  normálnych a slušných moslimov,  ale treba si postaviť otázku kto „vykŕmil“ toto strašné zviera, myslím tých radikálnych moslimov, ktoré sa riadia heslom „svoj alebo cudzí“ (moslim alebo neverec).

„Francúzsko tak ako celá Západná Európa, nie je pripravená k správnemu filozofickému hodnoteniu toho, čo sa vlastne deje. Čítam vyjadrenia lídrov, prezidentov, všetci hovoria o tom, že hlavné na tragédii (samozrejme okrem obetí) je útok na slobodu slova. Je to výzva európskej civilizácii, ktorej základnou osnovou je „nezabíjaj“ a „nekradni“.  Teraz si však ktosi vzal na seba právo byť Božou zbraňou a so svojim vlastným pohľadom na svet zbavuje ľudí života. Toto však nie sú schopní povedať. Keby tie obete neboli karikaturistami, ktorí samozrejme provokovali, ale  ktosi iní, priestupok by nebol  menším a nebolo by možné povedať, že je to útok na slobodu slova. Je to však priestupok proti princípom európskej  civilizácie, hodnotám ľudského života.“

Dve kategórie?

Apropos európska civilizácia. Kto priniesol kvety k veľvyslanectvu Pakistanu, keď tam pri atentáte zahynulo 140 detí, boli nejaké protesty v Európe? Neboli. Kto bol solidárny s národom Jemenu, keď pri atentáte zomrelo 30 ľudí? Nikto. Kto priniesol kvety či sviečky k ruskému veľvyslanectvu, keď v Dome tlače v Groznom zahynulo l5 ľudí? Nikto. Nehovoriac už o tragédii v Odese. To sa naozaj delíme na svete na ľudí dvoch kategórií, tú druhú možno zabíjať v desiatkach, tisícoch a keď sa dotknete tej prvej tak je tu svetová solidarita a spoluúčasť? To je naozaj hnusné a nemá nič spoločné s európskou civilizáciou, aspoň nie s tou predchádzajúcou a nie s tou dnešnou integrovanou.

Natalia Naročnicka:  Tu /teda v Paríži/ kričia o tom, že aj keď nás budú zabíjať, aj tak budeme písať a hovoriť to, čo chceme. Problém teda spočíva v tom, že sloboda slova sa u nich prevrátila na slobodu urážať, vysmievať, ponižovať a dávať zauchá každému. Poznám prípad, keď na výstave súčasného umenia inštalovali kríž do vrecka s močov. Jednoducho za také niečo kresťania nezabíjajú. Nie sú však na takéto výzvy schopní odpovedať. Pretože Európania ochladli k viere a myslia si, že ich demokracia je výnimočná s takou postmodernistickou filozofiou, kde človek nie je nijako zviazaný s poriadkumilovnosťou, odmieta  akýkoľvek systém hodnôt, sám si ich vytvára a nie je ochotný dodržiavať nijaké pravidlá.

Tehla na hlave

Naozaj, Západ nie je pripravený na veľkú zrážku 21. storočia. Žije ako keby v minulom storočí, kde sa  hralo s raketami, tankami, letectvom, flotilami a systémom PRO. Odpoveďou sú atentáty na električky, autobusy, vlaky, čo je samozrejme lacnejšie, ale ako vidno efektívnejšie.  A zároveň  veľké demonštrácie proti ním. No ale veď to  presne hrá na ruku teroristom, nechcem nikoho strašiť, ale keď sa v takýchto mnohotisícových demonštráciách objaví nejaký terorista s batohom, dôsledky môžu byť katastrofálne. Nechcem urážať  normálnych a slušných moslimov,  ale treba si postaviť otázku kto „vykŕmil“ toto strašné zviera, myslím tých radikálnych moslimov, ktoré sa riadia heslom „svoj alebo cudzí“ (moslim alebo neverec). A kto toto strašné zviera ešte aj dráždi? A tu sa musíme pozrieť do minulého storočia, Afganistanom začínajúc, cez Irak, Líbyu  a Sýriou končiac.  „Výnimočnosť“  tzv. demokracie zbiera svoje plody takmer po celom svete.

Ale neprestáva dráždiť ani to strašné zviera, ale ani toho medveďa. A všetko to, ako keby smerovalo k výročiu víťazstva nad fašizmom, ktoré treba podpíliť, zneuctiť akýmkoľvek spôsobom. Už sa objavujú na internete koláže nie o oslobodenom Nemecku od Hitlera ale „znásilňovanom Nemecku“, teda údajnom znásilňovaní nemeckých žien a dievčat Červenou armádou, hoci na druhej strane v USA vyšla kniha istej autorky, ktorá píše o tom, že americkým vojakom o Francúzsku, po operácii Normadia-Nemen neušla ani jedna čo nosila sukňu. Samozrejme, autori sú anonymní, ale aj francúzski karikaturisti publikovali svoje „cennosti“ pod pseudonymom.

Nechcem, aby sa to ponášalo na Fučíka, ale treba povedať, ľudia, buďte ostražití, v tejto demokracii ani neviete, kde vám spadne tehla na hlavu.

Publikováno se souhlasem vydavatele.