Nemci hovoria: „Ak to nemôže ďalej takto pokračovať, potom sa to určite raz skončí“.

Toto „raz“ prišlo do Česka nečakane a s veľkým škandálom. Podotýkam, že škandálnosť je z nejakého dôvodu výraznou črtou českých politikov po roku 1989, ale rozmery škandálu sa ukázali neobyčajne veľké, škandál pokračuje a rastie ako kvások, pretože „ďalej to takto nemôže pokračovať“.

O čom vlastne je celý tento rozruch?

Ide o to, že skupina vlastníkov tohto sveta nariadila zvoliť knieža Karla Schwarzenberga za prvého českého prezidenta, priamou celonárodnou voľbou, a Česi toto nariadenie odrazu nedodržali. Teda povstali v duchu najlepších tradícií Jana Husa a Jana Žižku z Trocnova. A to od Čechov nečakal nikto, dokonca to nečakali ani oni sami.

V minulosti prezidenta volil parlament a nebol to práve najvábnejší pohľad – úskoky, intrigy, všetci klamú všetkých. Teraz českému národu navrhli, aby volil knieža Schwarzenberga – priamo, otvorene a čestne.

Prečo práve jeho? Pretože z hľadiska skupiny vlastníkov tohto sveta, ktorí nemohli nechať voľby v Česku bez pozornosti, predstavoval ideálneho kandidáta.

Má 75 rokov, teda je zrelý, dokonca až veľmi. Stále zaspáva – v parlamente, na rokovaniach ako minister zahraničných vecí, ktorým zatiaľ ešte je, veľmi zle počuje, teda sluchom prakticky nič neprijíma – a stále sa usmieva. Tvári sa, že počul a pochopil, no nechápe, usmieva sa a odpovedá po svojom. Ako ukázali prezidentské debaty, knieža Schwarzenberg nepočuje svojho spolubesedníka, dokonca ani keď sa mu kričí do ucha – televízne ucho, vložené do ozajstného ucha.

Je veľmi dôležité, ako bývalý kandidát rozpráva – ticho, nesúvisle, útržkovite a nezrozumiteľne. Na nemecké knieža až príliš zvláštne ráčkuje. Šušle a mľaská. To je však čisto zvuková stránka, ktorá je Čechom v zásade známa. Dôležitejší je však obsah reči – je ho veľmi málo, často vôbec nie je. Lebo ako minister zahraničných vecí si len vymieňa s partnermi papiere, ktoré nikdy nečítal. Teda na vytváraní obsahu sa knieža zúčastňovať nezvykol, ale veď to ani nie je kniežacia záležitosť.

Výzorom pripomína skrachovaného v dvadsiatych rokoch buržoázneho nepmana z Odessy, ktorému zostal len motýlik a starý pokrčený oblek. Mimochodom, tento výzor je dosť zavádzajúci. Knieža na znak vďaky za podporu Václava Havla vo väzení v podobe zasielania francúzskeho koňaku a kubánskych cigár kupovaných v Tuzexe, privatizoval v Česku veľa a úspešne. Koľko, to presne nikto nevie, a pri pohľade na neho, to možno nevie ani on sám, alebo možno na niečo zabudol.

Teda takéhoto výrazného a talentovaného prezidentského kandidáta ponúkli Čechom a svoju ponuku posilnili kampaňou, ktorá bola bezprecedentná svojím rozmachom, kreatívnosťou a drahotou.

Tvorcovia kampane zobrazili knieža s punkerským čírom a česká mládež niekoľko týždňov hodovala za kniežacie peniaze – koncerty, pohostenia, rockové skupiny, speváci a speváčky.

Fígeľ bol prostý, lebo mládež je vychovaná veľmi jednoducho: nech tento dobrý, sympatický, čestný a hlavne aristokratický starý pán bude naším prezidentom a stane sa tak ozdobou Hradčian. Kniežaťu predpísali aristokratizmus a mladým Čechom bolo celkom jednoduché vysvetliť, že aristokrati vyzerajú práve takto. A zaspáva preto, lebo kniežatá vždy zaspávajú, šušle a mľaská preto, lebo tak robia všetky kniežatá a hovorí ticho, lebo je milý a hanblivý.

• Celý text také k dispozici ZDE

Volebný tím kniežaťa, vysoko profesionálny a vôbec nie český - ani povahou, ani akcieschopnosťou - bol natoľko presvedčený o jeho víťazstve, že v sobotu 26. januára bola v pražskej Lucerne pripravená veľkolepá oslava pre sedemsto hostí. A oslavovalo sa – so slzami v očiach.

Prejdime však k politickej stránke týchto malebných udalostí. Čo sa vlastne stalo? Prečo zuby globálneho monštra v Česku opäť cvakli naprázdno? Pričom takto naprázdno cvakajú stále častejšie: nedávne voľby na Ukrajine - oveľa zložitejšie a dôležitejšie, ale s podobným výsledkom sú toho dôkazom, bohatá recepcia globálneho monštra sa nekonala ani tam.

Česi sa ukázali rozumnejší, serióznejší a prezieravejší než tí, čo im predpísali prezidenta, ktorého pisatelia nášho portálu www.chelemendik.sk nazývali kniežaťom Alzheimerom, či kniežaťom Parkinsonom. A hoci je hriešne vysmievať sa stareckej nemohúcnosti, v tomto prípade je to na mieste. Pretože starecká nemohúcnosť sa má hriať na teplej peci, a nie liezť do bitky. A keď už vliezla, potom nech aj dostane.

Česi odmietli americkú technológiu volieb správneho kandidáta, ktorá mala zafungovať ako hodinky v takej krajine akou je Česko, kde celá elita geneticky, počínajúc od roku 1918, je kontrolovaná Amerikou, vyberá sa v Amerike a je ňou živená. V Čechoch sa ozvali národné inštinkty a veľmi hrubé chyby Schwarzenberga tomu dopomohli.

Príliš uvoľnené knieža dokonca nedokázalo ani seba v druhom kole voliť, tak ako je predpísané, teda vložiť volebný lístok do obálky a vhodiť do urny. Knieža svojimi navzdory veku ešte zachytávajúcimi sa rukami zasunulo obálku do vrecka a do urny vhodilo iba volebný lístok, čím dalo pôvod logickým komentárom – „obálky si zvykol nechávať...“

Zábavné je, že keď som v Prahe českým kolegom vysvetľoval, že Schwarzenbergova kampaň je americká a stoja za ním Američania, odpoveďou mi bolo rozpačité mlčanie. Pre Čechov je to objav, čo znamená, že to čo sa deje, nie celkom chápu.

„Veď je Nemec!“ namietali, pričom toto tvrdenie tiež nie je nesporné.

Celkovo Američanov v posledných rokoch čoraz menej trápi, koho konkrétne vyberajú ako „svojich ľudí“ – možno si myslia, že sú natoľko silní, že pretlačia kohokoľvek. Ak je to tak, potom próza života popiera tieto romantické ambície – čoraz častejšie nepretláčajú. Pravdepodobnejšie je niečo iné – pri industriálnej masovej výrobe „svojich ľudí“, „priateľov Ameriky“ kvalita na celom svete nutne trpí.

Pre Čechov bol vybraný tak nekvalitný kandidát, že mu nepomohla ani veľká prevaha. Keby som bol Čech, veľmi nadlho, možno navždy by som sa urazil na ľudí, ktorí pre Čechov vybrali takéhoto prezidenta. Je to nespravodlivé, takého si Česi nezaslúžili.

Čo znamená víťazstvo Miloša Zemana s presvedčivou desaťpercentnou prevahou pre budúcnosť českej politiky?

Znamená veľa.

Miloš Zeman má 68 rokov, pričom posledných desať rokov strávil doma na svojej chate na Vysočine – jeho, úspešného a populárneho premiéra vytlačili z českej sociálnej demokracie a zdalo sa, že sa už do politiky nikdy viac nevráti. Vytlačili ho rafinovane a obzvlášť cynickým spôsobom.

Zeman sa však vrátil a jeho návrat v tejto podobe a v takomto podaní sľubuje ozajstnú novú Pražskú jar, ktorú mladý Zeman dôverne poznal.
Pretože to, čo sa v Česku deje, má aj hlboké príčiny. Sú jednoduché: to, čo tam pokračuje, ďalej takto pokračovať nemôže, a teda sa to skončí.

Prezidentské voľby v Česku sa stali katalyzátorom politickej explózie, pretože pre tých, ktorí nesúhlasili, sa objavil vodca – charizmatický politik Zeman, pre mnohých veľmi známy, pre mnohých neprijateľný, s množstvom nedostatkov, ktoré sa v šesťdesiatich ôsmich rokoch už nedajú napraviť.

Ale tento vodca oznámil svoje zámery už niekoľko hodín po voľbách – „vládu podporuje iba osem percent občanov, potrebné sú nové parlamentné voľby“. Takže takto strmhlav, bez dlhých príprav – ani Zeman už nie je mladý, podaktorí dokonca hovoria, že vďaka svojmu veku, nemá čo stratiť, a to znamená, že sa vrhne do boja.

Zeman-prezident je vodca, ktorého zrejme čaká úloha preformátovať nielen českú politiku, ale celú českú spoločnosť.

Prečo? Pretože všetko dobré sa raz končí, skončil sa ples a sviečky skoro zhasnú. Týmto dobrým plesom bola pre súčasnú generáciu českých politikov privatizácia a s ňou spojené veľké zisky. V jednej z mojich kníh som to nazval privatizačnou rentou koloniálnej administratívy.

Privatizácia sa skončila absolútnym úspechom, takmer celý majetok českého národa sa stal majetkom subjektov iných štátov a národov. Často jednoducho štátnych subjektov, čo slovo „privatizácia“ robí nepresným a smiešnym. Čo je to za privatizáciu, ak štátne koncerny Nemecka, Francúzska alebo Talianska za groš dostávajú štátne podniky Českej republiky?!

V Česku dozrel sociálny proces, ktorý by som označil ako vytesnenie a potrestanie politickej generácie privatizácie. Dozrel nielen v Česku. Podobné procesy sa dejú v celom tzv. postkomunistickom svete. Ale Česi ako najzápadnejší a v tomto zmysle aj „najprogresívnejší“ slovanský národ už teraz formuje novú politickú agendu.

V Česku sa objavuje stále viac autorov, publicistov, odborníkov, ktorí dosť priamo hovoria o koloniálnom postavení českého národa a celkovej bezperspektívnosti tohto postavenia. Začínajú sa objavovať aj politici, ktorí zatiaľ iba nesmelo opakujú magické slová: sľubovali nám prosperitu a rozvoj, ale nás, vždy blahobytných, samoľúbych, chytrých Čechov podviedli, oklamali, okradli.

Tu je veľmi dôležité pocítiť rozdiel. Ak sa niečo také hovorí v Rumunsku alebo v Bulharsku, znie to celkom inak než v Česku alebo na Slovensku. Pretože táto časť Európy bola v priebehu stáročí vyspelá a bohatá a vznik Československej federácie bol dodatočným silným impulzom k rozvoju.
Čo konkrétne sa dá a treba očakávať od návratu Miloša Zemana do českej politiky? Vymenujem procesy, ktoré už prebiehajú a o ktorých budem písať. Pretože tieto procesy sú dôležité a zaujímavé.

Rozpadá sa „pravicová“ časť politického spektra, rozpadajú sa samotné strany zvnútra, ako aj koalícia vo vzájomnom zápase. Českí pravičiari sa už prakticky všetci navzájom držia pod krkom a otázka letálneho konca, je iba otázkou času.

Dôjde k preformátovaniu ľavicovej časti, posilnia sa pozície českých komunistov, nie je vylúčené, že práve oni budú ako prví formovať novú politickú agendu prežívajú. V súvislosti so Zemanovým víťazstvom českí sociálni demokrati prežívajú svoje veľké problémy – opäť si budú musieť vybudovať vzťahy s populárnym prezidentom, sociálnym demokratom, pričom scenáre sú rôzne. Od vytvorenia „prezidentskej“ sociálno-demokratickej strany, až po vnútorný prevrat v strane a zmenu jej orientácie v prospech viac sociálnej a vlasteneckej.

V Česku si spomenuli na slovo „vlastenectvo“, ale ešte si neuvedomujú, že s týmto slovom bude treba žiť a pracovať. Pretože hlavná podstata zmien spočíva vo vzniku novej generácie spoločenských predstaviteľov, ktorým nečakaný Zemanov triumf otvoril cestu a ukázal, čo treba robiť.

Takže Schwarzenberg svojím neslávnym pádom z výšky do blata zdvihol vlnu, ktorej veľkosť, podľa mojich pozorovaní, nie sú schopní zhodnotiť sami českí politici. Pre nich to však nie je zlé, pretože zmeniť už nič nemôžu. Čím menej vieš, tým sa ti lepšie spí, hlása ruská ľudová múdrosť.

Článek původně vyšel v ruském týdeníku Rossijskije vesti

Sergej Chelemendik