Peniaze predstavujú „abstraktnú schopnosť hodnoty“ (Georg Simmel). Nová kríza, ktorá bude mať drastickejší priebeh než tá v roku 2008, sa už začala. (Nouriel Roubini – new mediocre; Yannis Varoufakis Keynesov zámer „bancor“.)

USD pred prvou svetovou vojnou obsahoval zlatý certifikát, teda že po predložení bankovky bude vyplatená príslušná nominálna hodnota v zlate, bankovka je niečo ako dlhový úpis. Prezident Kennedy 4.júna 1963 dal do obehu bankovky kryté striebornými rezervami USA, teda dolár, ktorý nebol vystavený FED-om. Tieto štyri miliardy boli stiahnuté po jeho násilnej smrti. Šialené zavádzanie nových potlačených papierikov do obehu či už v podobe dolára alebo eura nemôže pokračovať do nekonečna. Aktuálne má dolár 5 % hodnoty, akú mal pred sto rokmi, pokiaľ ide o euro, podarilo sa ECB znížiť jeho hodnotu za desať rokov na viac ako polovicu (o 65 %).

Lohoff a Trenkle uvádzajú, že špekulácie a štátne zadlženie nie sú primárnou príčinou krízy. Hoci kríza sa začala na finančných trhoch, jej príčiny sú hlbšie. Každý vyrobený tovar reprezentuje hodnotu čoraz menej a menej. Sú dva druhy limitov – externé (príroda) a interné (ekonomický systém, poslednou inkarnáciou kapitálu je akciový kapitál). Nemeckí ekonómovia argumentujú logikou „inverted capital“, teda akumuláciou fiktívneho kapitálu, lebo živá práca je od tretej priemyselnej revolúcie (automatizácia) bezcenná. Klesajúca miera zisku v reálnej ekonomike (Marx mal pravdu) vedie k investíciám na finančných trhoch, pričom ide jednak o pôžičky, jednak o finančné transakcie. Pretože kapitál, ktorý sa neinvestuje, stráca hodnotu (Marx – kapitalista ako personifikácia kapitálu), dochádza k akumulácii kapitálu na finančných trhoch. Táto akumulácia je iná ako pri investíciách do reálnej ekonomiky, ide o hodnotu, ktorá má byť vyprodukovaná v budúcnosti, časť produkcie na báze fiktívneho kapitálu vlastne znamená užívať budúce hodnoty. Samotný kapitál sa stal rozhodujúcou komoditou. Z toho urobili záver, že táto spoločnosť je príliš bohatá pre kapitalizmus. Nemeckým ekonómom nemožno uprieť, že prišli s vysvetlením, čo sa skrýva za neoliberalizmom. Napokon Marx by sa v žiadnom prípade neuspokojil s vysvetlením, že ide o chamtivosť, ľudovo povedané nenažranosť bankárov a investorov, hľadal by systémové vysvetlenie.

V záujme vládnucej oligarchie je krízu prehlbovať

Štvrtej priemyselnej revolúcie sa obávajú v Davose vzhľadom na dôsledky transformácie – znamená štrukturálnu nezamestnanosť prevažnej väčšiny populácie, lebo sa nedá kompenzovať presunom pracovnej sily do iných sektorov. Marx predpovedal: do akej miery sa spoločenské poznanie stalo bezprostrednou výrobnou silou, podmienky spoločenského výrobného procesu sa dostali pod kontrolu „všeobecného intelektu“ a v súlade s ním sa pretvorili. V záujme vládnucej globálnej plutokratickej oligarchie je krízu prehlbovať, totiž ako východisko budú ponúkať svetovládu. Termín „general intelect“ Marx nepreložil do nemčiny, zrejme nenašiel ekvivalent. V príslušnej pasáži v druhom zväzku Grundrisse rozvíja svoju myšlienku o skutočnom bohatstve človeka, ktorým je voľný čas, presnejšie čas na sebarealizáciu človeka. Autentická ľavica sa nemôže vzdať vízie budúcnosti: jej program musí obsahovať úsilie o systémovú zmenu ako alternatívu svetovlády. Ide o to, ako tento predpokladaný návrat do zlatého veku ľudstva premeniť z utópie na cieľ transformácie, pretože materiálne podmienky na jeho uskutočnenie budú v blízkej budúcnosti k dispozícii.

(Úvodné slovo na prezentácii publikácie Ilony Švihlíkovej „Proč jsme se stali kolonií“ 12. mája 2016 za účasti autorky.)
Ladislav Hohoš na akci Klubu nového slova.

Publikováno se souhlasem vydavatele