S počtom obyvateľov je na treťom mieste (opäť po, ale v poradí Almaty a Astana) a čo sa týka rozlohy, je na prvom mieste. Je totiž na rovine s minimom ohyzdných výškových budov a naviac v tektonickej zóne.

Šymkent bol kultúrnym hlavným mestom Spoločenstva nezávislých štátov v roku 2020, momentálne je administratívnym centrom Turkestanskej oblasti Kazachstanu.

Autor textu ho navštívil niekoľkokrát a možno, ak niekto z čitateľov SLOVA náhodou pôjde do Šymkentu a navštívi mestský park, tak tam nájde (asi) v aleji hostí strom, ktorý doviezol zo Slovenska a slávnostne ho tam na znak priateľstva oficiálne zasadil.

Symbolika Šymkentu 2023

Čo je však zaujímavé z dôvodu symboliky stretnutia, ktoré budeme komentovať, je fakt, že podľa ostatných dostupných údajov v meste žije 68,1 % Kazachov, 17,2 % Uzbekov a 8,6 % Rusov. No a z kategórie ostatných sú najpočetnejší Turci s 0,7 %, Kórejci s 0,64 % a predstavte si, Ukrajinci tvoria 0,2 % a predsa sa snažili počas summitu prezidentov kričať. Boli „usadení“, pretože v tomto prostredí nikto zodpovedný nebude zapaľovať „cinšnúru“ (zápalnú šnúru) k rozbuške národnostného mixu.

Naviac stredoázijci bytostne nenávidia agresivitu, ktorá je svetu naďalej servírovaná Kyjevom s americkým revolverom za zátylkom a pri potlesku dočasných stredoeurópskych proamerických (a protislovanských) elít. Tu platí, že každá zábava sa raz skončí a muzike bude treba zaplatiť. Tu už nebude možné hrať sa so slovom či kategóriou „innocent“.

Prezident Uzbekistánu Š. Mirzijojev (vlevo) a prezident Kazachstánu K.-Ž. Tokajev (vpravo). (foto www.akorda.kz)

Prezidenti Kazachstanu a Uzbekistanu sa v Šymkente vrátili k téze mierových vyjednávaní. Totiž ani pri ťažkých vyjednávaniach človek nemôže súbežne siať a žať; je potrebné veci pripraviť a nechať ich postupne dozrieť. No a vidíte, dvaja hochštapleri K&N v Michalovciach pravdepodobne nikdy nečítali F. Bacona, ktorý o tom, že je „…potrebné pripraviť veci a nechať postupne dozrieť…“ písal už veľmi, veľmi dávno (F. Bacon 1561-1626)[1].

Na stránkach SLOVA sme to už spomenuli v predchádzajúcom materiáli[2] – prezidenti Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev a Uzbekistanu Šavkat Mirzijojev sa 3. marca 2023 pracovno-neformálne, alebo neformálne-pracovne stretli práve v Šymkente.

Bolo to pár okamihov po tom, čo bol v Astane na summite C5+1 americký minister zahraničných vecí J. Blinken, ktorý presviedčal Kazachstan a Uzbekistan, aby boli vzorovými rusofóbmi. Lenže, to samozrejme nejde a na koncept sebastrednej americkej svetovej politiky (len my a nikto iní) nenaskočia.

Pragmatizmus v Astane a Taškente má zatiaľ navrch, aj keď aj tam sú „súdruhovia“, ktorí pravidelne navštevujú US veľvyslanectvo, z ktorého odchádzajú ak nie s celou partitúrou, tak aspoň s rozpísanými notami pre vybrané nástroje.

Ale fakty – hranica s Ruskou federáciou (veľmi dlhá), s Čínou (dlhá) a tiež s Afganistanom (výbušná), plus celá Stredná Ázia bez prístupu k teplému moru, hlboko v srdci Eurázie – robia zo Strednej Ázie to, čo robia, resp. robia ju tým, čím je.

Stretnutie, ktoré sa konalo koncom roku 2022, hovoríme o stretnutí K.-Ž. Tokajeva a Š. Mirzijojeva tesne pred našimi Vianocami v Taškente, ktorý je väčšinovo moslimský, bolo venované samozrejme bilaterálnym témam, ale hlavne regionálnej bezpečnosti, či skôr bezpečnosti v regióne.[3]

Stredoázijská snaha o rovnováhu

Ak si odmyslíme rôzne iné prímesi, ktoré boli na prezidentskom rokovacom stole v Šymkente, diskutovali, ako sa tranzitné krajiny majú vyvliecť z participácie na protiruských sankciách (za ktoré J. Blinken loboval na summite C5+1) a udržať si maximálny manévrovací priestor, rovnováhu a nedostať sa do kontrapunktu s Ruskom a Čínou.

Prezidentské stretnutie potvrdilo, resp. je svedectvom, že momentálne majú Kazachstan a Uzbekistan spoločné pozície v rámci spomenutého geopolitického manévrovania, ktoré vychádza z troch premís.

Tou prvou je, že nechcú (ani na objednávku USA, ale ani principiálne) páliť mosty s Ruskom. Tým Ruskom, ktoré de facto v minulosti civilizačne dnešnú Strednú Áziu vytiahlo zo stredoveku a ktoré na druhej strane má k dispozícii dostatočnú paletu vplyvových nástrojov na tento geopoliticky dôležitý priestor.

Druhým je fakt, či skôr faktický fenomén Číny. Kto s touto silnou kartou nepočíta v hre, mal by odísť od hracieho stola.

No a po tretie, K.-Ž. Tokajev aj Š. Mirzijojev sú rozumní politici, ktorí nedovolia, aby ich niekto tlačil do polohy priaznivcov a realizátorov kremeľskej zahraničnej politiky. A vice versa platí, že Washington je v tomto smere ešte bez väčšej šance, pričom Astana a Taškent v rámci stredoázijského lišiactva hovoria o nutnosti spolupráce so Západom.

Zaujímavý trend

Toto v pomerne krátkom čase už druhé stretnutie prezidentov (december 2022 a marec 2023) generuje myšlienku, že sa tu formuje zaujímavý trend. Vytvára sa akési stredoázijské jadro – tandem Kazachstan (ekonomicky najsilnejšia krajina regiónu) + Uzbekistan (najľudnatejšia). Hovoríme o nesmelo pokračujúcej stredoázijskej integrácii, keď je nemožné, aby všetky procesy šli hneď a naraz. Možno v tom vidieť voľnú analógiu duetu Nemecka a Francúzska pred a potom v rámci Európskej únie. Teda namiesto Nemecka a Francúzska v rámci európskej tajničky dosaďme do tej stredoázijskej Kazachstan a Uzbekistan.

Pritom ešte treba brať do úvahy, že ide o dve krajiny patriace turkojazyčnému priestoru. A samotný turkojazyčný základ vytvára priestor na tesnú spoluprácu Kazachstanu a Uzbekistanu, ale aj Kirgizska, Turkménska (ktoré viac tenduje k Iránu) a za Kaspickým morom aj Azerbajdžanu. Samozrejme, nakoniec pod taktovkou Turecka.

Celú Strednú Áziu okrem iných spája problém vody. Aralské more (vyschnuté) je len malým mementom. Kazachstan a Uzbekistan okrem vody bude musieť v priebehu desiatich rokov riešiť energetický problém, a preto sa predpokladajú spoločné pozície.

Je tu ešte jeden fakt, ktorý slovenskí politici nemajú pod kožou: to je vytváranie a upevňovanie pozície regionálnych lídrov, ktorí sú hodní regionálnej a medziregionálnej spolupráce, akceptujúc zložitosť geopolitických väzieb.

A ešte telefonát

Pár dní po bilaterálnom stretnutí v Šymkente (6. marca 2023) sa prezident K.-Ž. Tokajev telefonicky rozprával s prezidentom Ruskej federácie Vladimírom Putinom. To, že sa rozprávali – čo je vždy v oficiálnych zvodkách – o upevnení bilaterálnych vzťahov alebo o rozšírení obchodno-ekonomických vzťahov, je akosi samozrejmé. Lenže to, že diskutovali aj o tom, ako v tejto zložitej dobe pokračovať v historicky preverených vzťahoch, keď Spojené štáty chodia po svete a rozoštvávajú partnerov, to sa v oficiálnych správach neobjavilo.

Hovorili aj o plynovej trojke a plynovom reverze cez plynovod Buchara, ktorý si prezidenti K.-Ž. Tokajev a Š. Mirzijojev vydiskutovali pri decembrovom (2022) stretnutí v Taškente.

A oni sa vtedy dohodli, tak ako sa K.-Ž. Tokajev (6.marca) dohodol s V. Putinom.

(Autor je vysokoškolský učitel; publikováno se svolením autora)

Poznámky:
[1] BACOB, F.: Eseje, Praha 1985, s.156.
[2] Cukor a bič na Strednú Áziu nezaberá – Noveslovo
[3] K výsledkom pozri: Geopolitická matematika v Strednej Ázii je jednoduchá – Noveslovo