Mezitím vůkol zuřící třídní boj opět přitvrdil a dnes už i každé malé dítě díky statečným českým a slovenským novinářům ví, že Banáš je nepřítel pravdy a lásky, liberální demokracie a neziskovek utrácejících veřejné (tedy naše) peníze za indoktrinaci těch, kdo se nechají (obvykle proto, že jejich favoriti prohráli minulé volby) nebo se nemohou bránit (děti školního a dnes už i předškolního věku). Banáš je zkrátka nežádoucí. Alespoň pro někoho. Pro toho, kdo neumí nebo nemá potřebu myslet. Protože to je to hlavní, co Banáš ve svých textech nabízí: přemýšlení o světě a souvislostech, které jej utvářejí a mění. Jenomže to právě je nežádoucí.

Inu, tak dnes nahlédněme jednomu z nežádoucích přes rameno do pera či klávesnice. Vybral jsem tři různé texty z různých časů (posledních cca sedmi let): první je jakýsi programový manifest uvědomělého občanství, druhý je ironická glosa o médiích a nakonec smutný apokryf o konci iluzí. Zde všude najdete Jozefa Banáše jako svrchovaného autora, která vás přiměje k zamyšlení. A co víc od literáta můžeme chtít?

A snad už ani není třeba komentovat fakt, že ponechávám texty ve slovenském originále. Jednak pro většinu z nás, kdo jsme ještě neztratili historickou a kulturní paměť, jde o druhou mateřštinu, a jednak proto, že Banášův jazyk je barvitý, originální, a přitom znamenitě věcný.

Moje vlastenectvo

Podaktorí si všimli, že v ostatnom čase chodím na besedy a spoločenské udalosti v slovenskej halene. Spišskej, detvianskej, zemplínskej.

Na jednej z besied sa postavila mladá dáma a prekvapená sa ma spýtala, prečo mám na sebe tradičný slovenský odev. Keď otázku povedala, ľudia sa rozosmiali.

Odvetil som jej otázkou, či jej nepripadá zvláštny jej odev. Na krásnom hrudníku mala totiž tričko s nápisom „I love New York“.

Nuž takto sme dopadli. Keď si oblečiem na Slovensku slovenský odev, som čudný. Keď si oblečiete odev cudzí, ste normálny...

Takto dopadávame a takto dopadneme.

Už som mnohokrát písal o snahe vykoreniť nás Slovákov, Čechov, Maďarov, Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Chorvátov, Srbov, Bulharov, Rumunov a ďalšie národy zo svojich koreňov, zo svojej postate, zo svojho života. Preto už nemáme Dom detí, ale Kidhouse, nemáme Slovenskú krčmu, ale Slovak Pub, nemáme Snehulienky, Šípkové Ruženky, Zlatovlásky či Jankov Hraškov, zato máme Mekkvínov, Mekgájverov a Barbíny. Preto nemáme roľníkov, ale farmárov, nemáme správy, ale hedlájny.

Príznačné je, že niektoré naše médiá už nemajú úroveň, ale iba level. Ak vás vytrhnú z koreňov zmeníte sa na vyschnutú, manipulovateľnú trstinu ochotnú za pár šestákov makať na ľudomilých cudzích vlastníkov vo vlastnej krajine. Budeme makať, konzumovať a plodiť nových makačov a nových konzumentov. To je jediná úloha, ktorú nám prisudzujú naši nenaši chlebodarcovia.

Nie, dnes nás nikto nebude zatvárať a trestať, dnes im postačí vlastniť naše mozgy. Na besedách jasne formulujem úlohu médií, ktorých zmysel nie je informovať, nie formovať kritický svetonázor, nie hľadať pravdu, ale MANIPULOVAŤ a VYMÝVAŤ MOZGY. Neviem, nakoľko sú si tohto zneužívania najmä mladí novinári vedomí, ale s istotou viem, že tí „novinári“, ktorí sa na tomto podieľajú si raz budú tĺcť hlavy do stien svojich svedomí. Už sa to deje.

Pozval ma na pivo mladý novinár, ktorý o mne písal nezmysly, ospravedlnil sa a rozplakal sa. „Mám dve deti, z niečoho musím žiť. Ja som ten článok vlastne nepísal. Z toho, čo som napísal nechali len moje meno...“

To sme už kedysi počúvali. Klasické zdôvodnenie krivenia novinárskych charakterov, na ktoré sme – my starší – zvyknutí z čias socializmu. Ibaže vtedy nikto netvrdil, že je demokracia a sloboda prejavu. Bola oficiálna cenzúra a každému novinárovi bolo jasné, pokiaľ môže ísť. I vďaka tomu je moja generácia vytrénovaná v hľadaní alternatívnych názorov.

Dnes nie je cenzúra oficiálna, ale neoficiálna. Každý redaktor vie, že do istých tém sa proste nesmie pustiť, isté informácie nesmie poskytnúť. Slobodný prejav – povedané slovami Viktora Orbána, je dnes v Európe zakázaný.

Chcete dôkaz?

Prosím: Videli ste v dajakom slovenskom či európskom médiu niektorý z Orbánových prejavov? Úsmevné je, že majitelia pravdy sa potom čudujú, že im ľudia neveria a hľadajú alternatívne zdroje. Čas kedy si títo vedomí, či nevedomí truľovia budú tĺcť hlavy do stien sa blíži, pretože zákon hovorí jasne a neúprosne: Čo dáš – to sa ti vráti! Ten, kto zákon nepozná a preto ho nedodržiava je úbožiak, ale ten, kto ho pozná a nedodržiava je podliak.

Som Slovák a nikdy zo mňa neurobia Maďara, Poliaka, Rusa, Američana či Nemca.

Som Slovák, a preto mám Maďara, Poliaka, Rusa, Američana a Nemca v úcte a v láske ako svojich bratov.

Preto mám v úcte a v láske aj moslimov (nikdy im nezabudnem, že to boli oni, ktorí mi pomohli stretnúť sa s dalajlámom v moslimskom Kašmíre), ale nemám v láske a v úcte toho, kto moslimov vyháňa z ich vlasti. Toho, kto ich k nám posiela so svojim zámerom a dáva im falošnú nádej.

Som slovenský vlastenec a slovenskú vlajku dvíham nielen po víťazných hokejových zápasoch.

Keď Trump hrdo ohlási svoju víziu „America first“, je to považované za samozrejmosť. Keď Slovák opatrne ohlási svoje „Najprv Slovensko“ je považovaný za antisemitu, antiislamistu, homofóba, xenofóba, nacionalistu, ľudáka, fašistu, proste byť vlastencom je pre zdegenerovaných odnárodnených trubirohov takmer zločin.

Na rozdiel od týchto kaviarenských krikľúňov ja sa cudzieho skutočne nebojím, pretože po celý život s nimi komunikujem, diskutujem, rozumiem im. (Na rozdiel od Trumpa či Merkelovej, ktorí sú schopní komunikovať len v ich materčine, dokážem komunikovať vo viacerých jazykoch, a aj preto som sebavedomý). A naši poľutovaniahodní manipulátori nemajú hanbu tento svoj pohnojený názor ešte aj vytrubovať vraj v mienkotvorných médiách.

Nosím tradičný slovenský odev aj preto, aby som prejavil solidaritu s malým, ale hrdým a sebavedomým kráľovstvom Bhután, ukrytým v Himalájach. Darí sa im odolávať tlaku konzumu, odnárodnenia, zglajchšaltovania. Pevným putom, ktoré ich drží pri morálnej a duchovnej sile je okrem ich viery aj láska k vlasti a k svojmu národu. Prakticky všetci občania nosia tradičný bhutánsky odev. Príkladom im idú kráľ s kráľovnou, ministri, poslanci, učitelia, autority a elity krajiny.

Môj román Kód 7 sa odohráva v tomto obdivuhodnom kráľovstve. Áno Bhután je rozprávková krajina. Odoláva tlakom mocibažných a privíta každú pomocnú ruku, ktorá ich na ich ceste povzbudí. Preto som ten príbeh – ja Slovák z ďalekej Európy, napísal. Berme si z tejto krajiny príklad. Ak nepôjdeme ich cestou, zmeníme sa nielen my na Slovensku, ale aj v Európe na kráľovstvo, o ktorom budú raz naši potomkovia rozprávať svojim potomkom rozprávky.

„Kde bolo, tam bolo, bolo raz Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Česko...“

Preto je najvyšší čas, aby aj zo Slovenska zaznel jasný a podporný hlas tomu, čo hovorí, žiaľ, v Európe plnej politických trasorítok, ako jediný, maďarský premiér Viktor Orbán. Stojí za to si jeho slová vypočuť. A dobre si ich uložiť do našich mozgov. Pokiaľ tam ešte máme miesto medzi hlušinou odpadu z našich propagandistických trúb.

Čas teliat

Bývali časy, keď svet fungoval podľa geniálne vymysleného plánu svojho stvoriteľa. Vtáky spievali, včielky zbierali medonosný peľ, žabky radostne kvákali a ľudia sa z toho všetkého tešili. Až do chvíle, kým ktorýsi z nich nevymyslel televíziu.

Považujem Čechov za skvelý národ, ktorý dal svetu celý rad vynikajúcich ľudí počnúc Husom, cez Komenského, Masaryka, Čapkovcov, Haška, Kunderu, Seiferta, Muchu, Smetanu, Dvořáka, Janáčka, Formana, Jágra a mnohých ďalších. Aj tieto excelentné mená svetovej kvality však prekonal nenápadný tvor, ktorý žije všade na svete, ale len Česi ho nazvali pravým menom. Tele.

Český názov pre toto prihlúple zviera, ktoré väčšinu času trávi čumením na nové vráta, sa stal vo svete známejším ako všetci menovaní géniovia. Keď v dvadsiatom siedmom roku uskutočnili v Bellových laboratóriách prvý prenos, čumeli ako teľatá a názov sa uchytil. To ešte netušili, aký geniálny nástroj masového ohlupovania vynašli.

Neviem si pre tento nástroj predstaviť výstižnejší názov ako televízia.

Vízia teľaťa.

Vplyvom tohto úžasného objavu sa tvory, pôvodne zamýšľané ako koruna tvorstva postupne zmenili na spotrebiteľov. Prestali sme byť ľuďmi, stali sme sa masou konzumentov v rukách tých, ktorí nás denne kŕmia druhým geniálnym vynálezom v ktorého samotnom názve sa skrýva trpká pravda - reklamou. Slovo, zložené z latinskej predpony re, ktorá môže znamenať aj opakovanie.

Druhá časť slova – klamať, je jasná. Reklama – opakované klamanie. A tak dnes vďaka opakovanému klamaniu (aby som nebol taký príkry – ohlupovaniu) na obrazovkách televízorov, kde nás presviedčajú o tom, aké zdravé sú cukríky, čokoláda, mäso, alkohol, fluórová zubná pasta, očkovacie séra, či iné „lieky“, aké prospešné sú pre nás úroky, za ktoré nám bankové i nebankové subjekty žičlivo požičajú, sa človek neteší z toho, že sa na svete krásne žije, ale z toho, že sa na svete krásne spotrebúva.

Konzumujeme rovnaké televízne omáčky, polievky, jogurty, salámy, kurčatá, autá, pracie prášky, žuvačky, kozmetické výrobky, šaty, lepidlá na zubné protézy, používame služby televíznych bánk, poisťovní, navštevujeme v televízii odporúčané obchodné domy, predajne, počúvame rovnakých televíznych spevákov, zaspávame hľadiac na rovnaké televízne hviezdy.

Prihlúpli a zákerní manažéri televíznych programov, orientujúci sa len v prostredí seberovnom, nám servírujú seberovných. Naše životy sa z vízie individuálneho tvorcu zmenili na víziu masového teľaťa. Prestal čas ľudí, nastal čas teliat s tým rozdielom, že nečumíme na nové vráta, ale na televízne obrazovky. Hrdinovia televíznych seriálov sa stali členmi rodín, ktoré degenerovali podľa svojich vzorov.

Kníhkupectvá a divadlá postupne zanikli, namiesto kníh boli diskety, na ktorých bolo všetko, čo bolo vytvorené v časoch, keď ešte jestvovali básnici a speváci, múdri i hlúpi, červení i zelení, keď dážď ešte pršal a ľudia naň reagovali otváraním dáždnikov. V časoch teľaťa boli prvé slová, ktoré sa deti po narodení naučili hovoriť - kola a bar(l)bi, na mamu a tatu si už nespomenuli. Ľuďom od neustáleho sledovania televízie slabol zrak a tak farmaceutické koncerny, (ktorým presne o to išlo), začali pohotovo dodávať na trh preparáty na prekrvovanie očí, neskôr aj mozgov, ktoré sa v dôsledku nepoužívania zmenšovali.

Spotrebitelia postupne degenerovali, telesné cvičenia vykonávali namiesto nich televízne cvičiteľky, ktoré sa rodili a rástli v špeciálnych laboratóriách. Svaly spotrebiteľov slabli, mľandraveli, ruky im zakrpateli, nohy pripomínali bocianie. Postupne sa len presúvali, šúchali, hemžili. Roboty ich kŕmili, vynášali spod konzumentov sediacich pred televízormi nočníky s malými hnedými guľkami a kým sa vrátili, boli títo tvorčekovia menší ako včerajšie guľky. Vládali sa presúvať len z jedného konca gauča na druhý. Pohotoví výrobcovia televízorov na to reagovali tak, že im ich zmenšili a umiestnili do prenosných prístrojov.

Zadávatelia reklám, majitelia televíznych konzorcií a politici boli spokojní. Podarilo sa im dosiahnuť to, o čo sa snažili celé generácie. Urobili z ľudí masu spotrebiteľov, ktorí nerozmýšľali, volili tých, ktorých im ukázali v televízii, nehýbali sa, nepracovali, netvorili, nebrali ani nedávali, nemilovali sa. Iba žrali, trávili, vylučovali a súložili preto, aby plodili nových konzumentov. Ak nevládali, napchali do nich povzbudzujúce prostriedky. Niektorí hľadeli očami slepými od denného pozerania televízie do zabudnutých diaľav, ktoré sa rozprestierali na koncoch ich televíznych gaučov. Po čase roboty pozbierali do vedierok tieto čudné, nevidiace a necítiace hnedé tvory v tvare guliek, ktoré sa blažene hmýrili pred zrniacimi televízormi. Hádzali ich na smetiská, kde na ne svietilo slnko poslednými zvyškami svojich lúčov, akoby sa nič nedialo.

Čas teliat sa dokonale naplnil.

Slovenský kameň nevinných

Ježiš sa z doteraz nezistených príčin zjavil na Slovensku. Potuloval sa krajinou, utešoval chorých, biednych, chudobných, hlúpych, bezmocných, mocných aj inak postihnutých. Prišiel i do Bratislavy, kde sa ocitol v blízkosti rozzúreného davu. Podišiel bližšie a zbadal zavalitého chlapíka, ktorého poznal z televíznych obrazoviek. Dav sa práve chystal muža kameňovať. Ľudia ho častovali hanlivými nadávkami ako zlodej, hráč, mafián, podvodník, konšpirátor, hajzel, vrah, objednávateľ, boľševik, rusofil a niektorí sa nerozpakovali použiť ani výrazy najhanlivejšie - politik či novinár. Ježiš tušil, že môže dôjsť k najhoršiemu, no našťastie si spomenul na prípad spred dvoch tisíc rokov, keď sa v podobnej kaši ocitla Mária Magdaléna. Tak aj teraz mohutným hlasom zvolal: „Stoj! Hoď po ňom kameňom, kto si bez viny!“ Sotva to však dopovedal, vzal nohy na plecia, pretože vzduchom začali lietať kamene, mačacie hlavy, ba dokonca jeden, akiste najnevinnejší, nechal odkiaľsi doviezť fúru štrku.

Ježiš sa po chvíli zastavil a prudko dýchajúc, nevychádzal z nadšenia. Po toľkých rokoch hľadania, keď už nadobro stratil nádej, konečne našiel národ nevinných. Nestretol sa s jediným hlasom, jediným človekom, ktorý by nebol hodil skalu. Putoval ďalej podtatranskou krajinou a situácia sa neuveriteľným spôsobom opakovala. Všade, kam prišiel, povstali proti jedinému vinnému tisíce nevinných. Tak sa mu tento národ zapáčil, že ho už ani nevyzýval, aby hádzal kameňom, kto je bez viny, lebo ľudia z vlastnej iniciatívy kameňovali všade, kde sa objavil. V krajine sa rozmáhala ťažba kamenia, otvárali sa nové kameňolomy a firma Kameňolomy a štrkopiesky sa stala najlukratívnejšou slovenskou firmou. V jednom mestečku kdesi na Záhorí zbadal dokonca svoju matku, ako veselo s davom hádže kamene po ojedinelom vinníkovi. Matka Božia odôvodnila toto svoje nadšenie pre spravodlivosť tým, že spolu so Slovenkami a Slovákmi je aj ona dokázateľne nevinná. Okrem toho na zvedavú otázku televízie, ktorá s odhaľovaním vinníkov začala, odvetila: „Tento národ vedel, prečo si ma vyvolil za patrónku. Je nevinný ako ja“.

Ježiš pochopil, že nie Izrael, ale Slovensko je tou zemou vyvolenou, Kanaánom, v ktorom sa usadili najspravodlivejší zo spravodlivých.

Prišlo však k najhoršiemu. Raz, keď opätovne zvolal obligátne: „Hoď po ňom kameňom...“, nikto nič nehodil. Prizrel sa lepšie a videl, že ľudia majú holé ruky. Podaktorí aj chceli dajakú skalu šmariť, ale na uliciach, lúkach či námestiach už nebolo ani kamienka. Krajina sa zmenila na rovinu, hory zmizli. Spočiatku nechápal, no ktorýsi z apoštolov koalície, opozície (tej parlamentnej aj mimo neho) ho diskrétne upozornili, aby sa poriadne poobzeral. Ježiš zodvihol zrak a všimol si prečudesnú vec. Krajina bola posiata väčšími či menšími, luxusnejšími i menej luxusnými domami či vilami. Všetky boli postavené z kameňa, ktorý bol pôvodne určený na súdenie vinníkov. Ježišova misia sa naplnila. Pohľadom sa naposledy rozlúčil s krajinou zdevastovanou vilami nevinných a rozhodol sa vrátiť. Vstúpil na nebesia a chcel si sadnúť na svoje zvyčajné miesto po pravici Otca, no nedalo sa. Jeho miesto nielen po pravici, ale aj po ľavici zaujali Slováci. Tí horlivejší sa dokonca pokúšali vytlačiť z výhodného miesta samotného Otca. Ježiš si teda skromne sadol na koniec lavice a bol šťastný. Jeho radosť umocňoval rachot buldozéra, ktorý sa rozliehal po okolí. Firma Slovkameň (predtým Kameňolomy a štrkopiesky) práve začala svoju spravodlivú nebeskú misiu.

(Josef Banáš – publicistické texty z let 2012 – 2019)