Nemci hovoria: „Ak to nemôže ďalej takto pokračovať, potom sa to určite raz skončí“.

Toto „raz“ prišlo do Česka nečakane a s veľkým škandálom. Podotýkam, že škandálnosť je z nejakého dôvodu výraznou črtou českých politikov po roku 1989, ale rozmery škandálu sa ukázali neobyčajne veľké, škandál pokračuje a rastie ako kvások, pretože „ďalej to takto nemôže pokračovať“.

O čom vlastne je celý tento rozruch?

Ide o to, že skupina vlastníkov tohto sveta nariadila zvoliť knieža Karla Schwarzenberga za prvého českého prezidenta, priamou celonárodnou voľbou, a Česi toto nariadenie odrazu nedodržali. Teda povstali v duchu najlepších tradícií Jana Husa a Jana Žižku z Trocnova. A to od Čechov nečakal nikto, dokonca to nečakali ani oni sami.

V minulosti prezidenta volil parlament a nebol to práve najvábnejší pohľad – úskoky, intrigy, všetci klamú všetkých. Teraz českému národu navrhli, aby volil knieža Schwarzenberga – priamo, otvorene a čestne.

Prečo práve jeho? Pretože z hľadiska skupiny vlastníkov tohto sveta, ktorí nemohli nechať voľby v Česku bez pozornosti, predstavoval ideálneho kandidáta.

Má 75 rokov, teda je zrelý, dokonca až veľmi. Stále zaspáva – v parlamente, na rokovaniach ako minister zahraničných vecí, ktorým zatiaľ ešte je, veľmi zle počuje, teda sluchom prakticky nič neprijíma – a stále sa usmieva. Tvári sa, že počul a pochopil, no nechápe, usmieva sa a odpovedá po svojom. Ako ukázali prezidentské debaty, knieža Schwarzenberg nepočuje svojho spolubesedníka, dokonca ani keď sa mu kričí do ucha – televízne ucho, vložené do ozajstného ucha.

Je veľmi dôležité, ako bývalý kandidát rozpráva – ticho, nesúvisle, útržkovite a nezrozumiteľne. Na nemecké knieža až príliš zvláštne ráčkuje. Šušle a mľaská. To je však čisto zvuková stránka, ktorá je Čechom v zásade známa. Dôležitejší je však obsah reči – je ho veľmi málo, často vôbec nie je. Lebo ako minister zahraničných vecí si len vymieňa s partnermi papiere, ktoré nikdy nečítal. Teda na vytváraní obsahu sa knieža zúčastňovať nezvykol, ale veď to ani nie je kniežacia záležitosť.

Výzorom pripomína skrachovaného v dvadsiatych rokoch buržoázneho nepmana z Odessy, ktorému zostal len motýlik a starý pokrčený oblek. Mimochodom, tento výzor je dosť zavádzajúci. Knieža na znak vďaky za podporu Václava Havla vo väzení v podobe zasielania francúzskeho koňaku a kubánskych cigár kupovaných v Tuzexe, privatizoval v Česku veľa a úspešne. Koľko, to presne nikto nevie, a pri pohľade na neho, to možno nevie ani on sám, alebo možno na niečo zabudol.

Teda takéhoto výrazného a talentovaného prezidentského kandidáta ponúkli Čechom a svoju ponuku posilnili kampaňou, ktorá bola bezprecedentná svojím rozmachom, kreatívnosťou a drahotou.

Tvorcovia kampane zobrazili knieža s punkerským čírom a česká mládež niekoľko týždňov hodovala za kniežacie peniaze – koncerty, pohostenia, rockové skupiny, speváci a speváčky.

Fígeľ bol prostý, lebo mládež je vychovaná veľmi jednoducho: nech tento dobrý, sympatický, čestný a hlavne aristokratický starý pán bude naším prezidentom a stane sa tak ozdobou Hradčian. Kniežaťu predpísali aristokratizmus a mladým Čechom bolo celkom jednoduché vysvetliť, že aristokrati vyzerajú práve takto. A zaspáva preto, lebo kniežatá vždy zaspávajú, šušle a mľaská preto, lebo tak robia všetky kniežatá a hovorí ticho, lebo je milý a hanblivý.