Iránska dohoda ako projekt Európy

Treba otvorene povedať, že jadrová dohoda s Iránom bola predovšetkým európskou dohodou. O dohode sa rokovalo dlhé roky a až v roku 2015 sa ju nakoniec podarilo dosiahnuť. Okrem stálych členov Bezpečnostnej rady OSN dohodu podpísalo iba Nemecko, ale nie napr. Japonsko (podstatne väčšia ekonomika), čo svedčilo o kľúčovej európskej úlohe pri rokovaniach. Hlavnou tézou dohody bolo, že výmenou za dohľad nad iránskym jadrovým programom pomôžu bohaté štáty, najmä z EÚ, rozvoju iránskej ekonomiky. Na výhody v ekonomickej oblasti sa však tešili aj európske firmy, od ropných koncernov ako Total až po automobilky ako Renault.

Lenže aj pre EÚ mala dohoda priniesť množstvo benefitov, od ekonomických možností v oblasti energetiky až po zvýšenie stability na Blízkom východe. Európa totiž práve v roku 2015 zažila obrovskú vlnu ilegálnej migrácie, ktorá bola následkom vojenskej destabilizácie susedných regiónov sveta. Vojny v Iraku 2003, Líbyi 2011 a v Sýrii či tzv. farebné revolúcie priniesli problémy práve pre európske štáty a EÚ preto potrebovala novú paradigmu pri riešení problémov na Blízkom východe. Dohoda s Iránom predstavovala pokus o mierové riešenie rozporov s najväčšou krajinou regiónu a bola nádejou pre mier v 21. storočí.

Poníženie Európskej únie v otázke Iránu

Žiaľ, hoci dohoda s Iránom mala byť novým prísľubom európskej politiky na Blízkom východe, stala sa najväčším európskym ponížením. Ukázalo sa totiž, že ekonomické subjekty z EÚ nedokážu s Iránom obchodovať, ak na to nedostanú súhlas z Washingtonu. Keď v máji 2018 odstúpili USA od dohody a vyhlásili proti Iránu nové sankcie (v rozpore s medzinárodným právom), EÚ vyhlásila, že chce dohodu s Iránom udržať. Dohoda sa pritom naozaj dala dodržať, avšak bolo treba, aby európske firmy investovali v Iráne tak, ako plánovali pred odstúpením USA od dohody. To by viedlo k dlho očakávanému oživeniu iránskej ekonomiky, z čoho by následne profitovali umiernené politické sily v Teheráne.

Teherán na odstúpenie či na nové sankcie USA reagoval rozvážne a javil záujem na udržaní dohody. Dokonca poskytol Bruselu čas na vypracovanie vlastnej stratégie proti americkým sankciám. EÚ síce vyhlásila, že bude európskych investorov v Iráne chrániť, lenže celý rok od odstúpenia USA od dohody sa k ničomu neprepracovala a európske firmy rad za radom rušili svoje plány na investície. Najrýchlejšie sa stiahol bankový sektor, čo bolo pochopiteľné pre jeho závislosť od amerického dolára a trhov. Veľmi zle však pôsobil ústup európskych energetických firiem, pretože tie by mali mať eminentný záujem na obchodovaní s Iránom. Teherán skritizoval aj blokádu iránskych tankerov v Sueze , smerujúcich do Sýrie v apríli 2019.

Na obchode s Iránom by však mal mať Brusel záujem, pretože EÚ je energetický zraniteľná a rozvoj vzťahov s Iránom by mohol znížiť európsku energetickú závislosť od arabských spojencov USA či od Ruska. Je preto chybou, že EÚ neurobila pre záchranu dohody viac. Po roku európskej nečinnosti totiž pohrozil 7. mája 2019 odstúpením od jadrovej dohody aj Teherán a dal zmluvným stranám (fakticky Európe) dvojmesačné ultimátum. To F. Mogheriniová odmietla, avšak možnosť ďalšej dohody pochovalo najmä americké zvyšovanie vojenského napätia v máji 2019. V situácii amerických vyhrážok Irán nemôže konať inak ako od dohody naozaj odstúpiť, pretože ak by sa práve teraz s EÚ dohodol, vyznievalo by to ako strach z americkej vojenskej hrozby.

Neschopnosť EÚ udržať dohodu s Iránom bude mať vážne následky pre európsky vplyv vo svete. Doteraz sa o EÚ tvrdilo, že je to politický trpaslík a ekonomický obor. Ak sa však ekonomický obor tak ľahko podriadi záujmom USA, vzniká otázka, či ide naozaj o ekonomického obra a či má pre tretie krajiny zmysel uzavierať zmluvy s EÚ, ak s nimi USA nesúhlasia. Mnohí si začnú klásť dokonca i otázku, či nemá význam rokovať radšej priamo s USA než s „vazalmi“. Európske štáty sú dnes na Blízkom východe úplne mimo obliga: nezúčastňujú sa relevantných rokovaní ani o Sýrii, hoci z územia EÚ (Cyprus) je do Sýrie bližšie než z Ruska alebo z Iránu. Všade zohrávajú len úlohu amerického junior partnera…

Americký verzus európsky záujem

V prípade štátov EÚ však nie je iránske poníženie prvou podobnou skúsenosťou. Stačí si spomenúť na Ukrajinu v roku 2014. Ako je dobre známe, 21. februára 2014 garantovali ministri troch krajín EÚ (s neoficiálnou podporou RF) dohodu medzi prezidentom V. Janukovyčom a lídrami Majdanu o predčasných voľbách. Keby sa vtedy dohoda dodržala, Krym ani Donbas by sa neodtrhli, v predčasných voľbách by zvíťazil proeurópsky kandidát na prezidenta Ukrajiny a k rusko-európskemu konfliktu by neprišlo. To by bola pre EÚ ideálna situácia. Lídri Majdanu však hneď 22. februára s pomocou USA protiústavne zvrhli V. Janukovyča: výsledkom bola blamáž pre európskych garantov dohody, zmena EÚ na amerického junior partnera, odtrhnutie Krymu a sankčný konflikt s Ruskom.

Európskym záujmom je celkovo potreba stability a mieru v oblastiach, ktoré s EÚ susedia. Ide najmä o bývalý ZSSR, Blízky východ a o severnú Afriku. Vďaka rozumnej spolupráci s tamojšími diktátorskými, ale stabilnými režimami sa na začiatku 21. storočia darilo držať v medziach migráciu a rozvíjať aj vzájomný obchod. Lenže vojenskými dobrodružstvami USA a snahou o zmeny režimu (tzv. arabská jar) sa situácia destabilizovala, väčšina tamojších krajín rozvrátila a z bohatých štátov ako Irak alebo Líbya zostali trosky. Najpríznačnejšia je situácia v Sýrii, ktorá sa nachádza asi 100 km od územia EÚ (Cyprus). Táto kríza ubližuje EÚ viac než Rusku alebo USA (najmä kvôli migrácii), avšak Brusel sa tu dostal na vedľajšiu koľaj a európske názory sú ešte menej dôležité než názory Iránu a Turecka.

Ak chce EÚ zmeniť niečo na poklese svojho vplyvu a významu v susedných regiónoch, musí sa výraznejšie odlíšiť od USA a formulovať európske priority, ktoré sa nebudú automaticky zhodovať s tými americkými. USA zostanú ešte dlhú dobu najdôležitejším partnerom EÚ, to však neznamená, že by sa EÚ mala nasledovať americkú politiku voči iným štátom. Naopak, EÚ musí presadzovať európsky záujem, ktorý nie je rovnaký ani ako záujem USA, ani ako záujem Ruska alebo Číny. Prvou úlohou EÚ v súčasnosti však musí byť ozajstný pokus o záchranu iránskej jadrovej dohody – i proti vôli USA. Ďalej sa EÚ musí pokúsiť o stabilizáciu Blízkeho východu, a to najmä začatím rokovaní s tamojšími držiteľmi moci, najmä s prezidentom B. Asadom, ktorý je reálnym víťazom sýrskej vojny. Bez ohľadu na želania USA…

Proeurópski verzus proatlantickí politici

EÚ je však vystavená ešte jednému zásadnému problému: veľmi jej škodí to, že na najvernejších Európanov sa dnes hrajú rôzni exponenti amerických záujmov. Najčastejšími verbálnymi zástancami silnej Európy sú ľudia, ktorí myslia na Európu ako na vazala USA, napr. mnohí redaktori RTVS, Zomri, a pod. Je pre nich typické, že doslova „zväzáckym“ spôsobom oslavujú súčasné pomery v EÚ, hoci práve tieto pomery si zaslúžia kritiku. Vďaka premrštenému optimizmu potom pre menej zorientovaných ľudí môžu pôsobiť ako zanietení Európania. Lenže to, čo im na súčasnej Európe vyhovuje (podriadenosť voči USA), je veľkým európskym problémom. Pre budúcnosť európskej integrácie bude nevyhnutné vplyv týchto atlantických „zväzákov“ kritizovať a umenšovať. Žiaľ, na Slovensku už infiltrovali väčšinu politických strán.

Mieru vzťahu k Európe je možné sledovať aj pri návštevách politikov z EÚ vo Washingtone. Niektorí sa tam správajú viac proeurópsky, iní menej. Mieru „európanstva“ určuje napr. to, kto si trúfne na stretnutí s americkým partnerom otvoriť otázky, kde má EÚ odlišný názor. Žiaľ, práve politici z „novej Európy“ pri tom pôsobia najservilnejšie. Stačí si spomenúť, ako v Bielom dome sľubujú plniť „záväzky“ v podobe zbrojných kontraktov, ktoré si od Európy vynucujú USA, ako ďakujú americkým investorom za úspechy vlastnej ekonomiky, ktoré sú výsledkom platových nízkych nárokov vlastných občanov. Úplne najtrápnejšie je, ako úzkostlivo sa vyhýbajú narážkam na problémy v európsko-amerických vzťahoch, napr. otázke, prečo USA v roku 2018 odstúpili od jadrovej dohody s Iránom. Toto sú skutoční nepriatelia Európy!