Čo vieme, je že, sa v tej dobe mnohým novinárov vyhrážali, aj fyzicky ich napadli (viď Peter Tóth), ale nezabíjali ich. Toto nie je miestnym zvykom.

Ďalšia nejasnosť – bežné modus operandi slovenskej mafie má dve podoby: osamelý výstrel odstreľovača z diaľky alebo paľba samopalom zblízka. Ale vniknúť niekomu do domu (teda prekonať dvere a varovať tým obete) a zabiť obete čistými dvomi strelami? To sa stalo v prípade advokáta Ernesta Valka, ale to nebola mafiánska poprava.

Rimania už pred dvomi tisícročiami našli tú správnu otázku na to, kto čin spáchal – Cui bono? Komu to prospelo? Spomína sa meno Mariana Kočnera a jeho údajné vyhrážanie. Tak ak sa vyhrážal, bol by blázon, keby na niečo takéto aj dal pokyn. Navyše, dnes je slovenské podsvetie fakticky rozbité a nie je komu zadať takúto „prácu".

A tiež dôležitý detail – u nás nebolo zvykom útočiť na ženy a deti (Adamčove besnenie je výnimkou, nie pravidlom).

Pozoruhodná je stopa, na ktorú upozornil Nicholson. Kalábrijská mafia patrí medzi najsilnejšie a najbrutálnejšie na svete. A jej bol vraj Ján Kuciak na stope na východnom Slovensku. V tomto prípade by začali kocky do seba zapadať.

Ako to bolo?

Talianski mafiáni už dávno opustili zvyky zvečnené vo filme „Krstný otec". Ide to tak ďaleko, že keď pri útoku ich obeť nezahynie, útočia aj na privolaných zdravotníkov, či záchranárov. Dávno je tiež medzi ich vedením nemálo žien, preto sú aj „legitímnymi" terčami.

Naši mafiáni by útočili, ako akt pomsty za zverejnené fakty, ale také sa neobjavili. Kalábrijská mafia mohla takto poslať svoju „vizitku", aby sa žiadne ani nezverejnili. A vniknutie do domu môže niesť symbolický odkaz, že pred nimi si nikto nemôže byť istý, ani za dverami vlastného domu.

Inými slovami, strelec alebo strelci prišli, vykonali zločin a sú už dávno preč, za hranicami.

Dôležitá je tiež poloha tiel a fakt, že na každú obeť stačila jedna guľka. To znamená, že sa nebránili, ani neutekali. A zabijaci teda nevnikli do domu násilím. Mohol novinár Kuciak poznať svojho vraha? To je tiež jedna z otázok, čo stojí pred vyšetrovateľmi. K obeti, ktorá by mohla mať podozrenie alebo sa brániť prenikajú mafiáni zásadne cez „volavku", teda osobu, ktorej obeť dôveruje. V prípade bývalého amerického odborárskeho bossa Jimmyho Hoffu využili jeho blízkeho príbuzného, ktorému bezmedzne práve pre to príbuzenstvo dôveroval. Toto je taliansky spôsob priblíženia sa k obeti. A ako novinár Kuciak išiel po stope talianskej Nghrety na východe, tak musel mať aj informátora, či informátorov. A ak Ján Kuciak a jeho snúbenica stáli pokojne voči zabijakom, tak to mohol byť práve tento dôveryhodný informátor, ktorý zohral dvojitú úlohu – najskôr dával informácie novinárovi, potom sa zľakol a šiel to oznámiť mafiánskym bossom s tým, že sa to dá ešte „napraviť". Logicky teda mohol byť použitý na bezproblémové priblíženie k obeti. Takémuto informátorovi by novinár otvoril bez podozrenia aj o polnoci a pustil ho dnu.

Odmena?

Milión eur, spadli ste z jahody? Na tých našich zopár vagabundov, čo ešte ostalo v podsvetí by stačilo aj 10 000 eur. Ale zdá sa, že tí budú loviť v pamäti márne. A v prípade kalábrijskej mafie si ani takúto mastnú odmenu zrejme nikto netrúfne vybrať. Takže pán premiér môže byť pokojný. O túto sumičku štátne pokladňa zrejme nepríde. Ostatne, jeho vyhlásenie mohlo byť aj pod vplyvom emócií, ktoré časom opadnú.

A čo ďalej? Neviem. Len mám zlé tušenie, že ak ide o kalábrijskú stopu, tak čelí tento štát vyhláseniu vojny, akú sme tu ešte nezažili...

Vyšlo v rámci mediální spolupráce s Literárními novinami