A, samozrejme, nehľadiac na COVID šialenstvo, čo je zrejme špecialitou výlučne slovenskej plagiátorskej, nedovzdelanej a ľudsky neempatickej dočasnej vládnucej elity, sa voľby v Uzbekistane uskutočnili (podľa oficiálnych hlásení) bez excesov.

Očakávané a povinné víťazstvo

Ani najväčší pesimisti a ani ešte väčší optimisti nepredpokladali, že by v týchto prezidentských voľbách zvíťazil niekto iný než úradujúca hlava štátu.

Takže 25. októbra 2021, prakticky necelých 24 hodín po uzatvorení volebných miestností, Ústredná volebná komisia (ÚVK) Uzbekistanu ohlásila neoficiálne výsledky voľby prezidenta.[1]

Inak pôvabné bolo, že spomenutá ÚVK dlho váhala zverejniť neoficiálne výsledky a urobila to až po tom, čo prezident Ruskej federácie Vladimír Vladimirovič Putin počas telefonického rozhovoru zablahoželal staronovému prezidentovi. Túto informáciu, samozrejme, agentúry zverejnili, takže ÚVK už nemala inú šancu. Inak UVK s blahoželaním predbehol aj prezident Bieloruska Aleksander Grigorievič Lukašenko.

Takže na svoje druhé volebné obdobie bol zvolený doterajší prezident. Získal výraznú percentuálnu prevahu, ale menej hlasov než v predchádzajúcich voľbách. A to napriek snahe zaviesť slniečkárske novinky: možnosť predčasných a korešpondenčných volieb, voľba v zahraničí a právo voliť pre ľudí vo väzení, ktorí, samozrejme, očakávajú od svojho prezidenta širokú amnestiu. Inak v Uzbekistane je vo väzenských zariadeniach 8 203 osôb, ktorí nie sú obmedzení vo volebnom práve. Pre nich Taškent vytvoril 18 volebných okruhov (12 vo vyšetrovačkách, 4 vo väzniciach a 2 vo väzeniach s najnižšou ochranou – kolóniách). Mobilné urny boli k dispozícii 386 odsúdeným vo väzniciach vyššieho typu stráženia a 1 274 odsúdených väzňov (z 23 väzníc) bolo eskortovaných do civilných volebných miestností. Tu treba povedať, že neboli zaznamenané žiadne excesy, ale aj to, že 100 % väzňov, ktorí po prvý raz v dejinách Uzbekistanu mohli voliť, volilo novozvoleného prezidenta. Aj keď sa môže zdať, že spomenutých zhruba osemtisíc hlasov počasie nerobí, ale ide o princíp.

V samotnom Uzbekistane má volebné právo 19 859 127 občanov a týchto prezidentských volieb sa zúčastnilo 16 036 914 voličov, čo je volebná účasť 80,8 %.[2] Voľby sa de jure uskutočnili už o cca 11.00 v nedeľu miestneho času, keď k urnám prišlo nutných (minimum k priznaniu volieb) 33 % voličov. Opäť stále ide o neoficiálne výsledky.

Ak pred piatimi rokmi (volebné obdobie prezidenta) mal vtedajší kandidát, potom víťaz a dnes znovu prezident, troch protikandidátov, vo voľbách 2021 sa proti nemu akože postavili už štyria.

Ako dopadli voľby? Teraz Už môžeme prezradiť, že v tohtoročných prezidentských voľbách, podľa predbežných výsledkov (ktoré budú asi na 100 % kopírovať aj oficiálne) zvíťazil doterajší prezident Šavkat Mironovič Mirzijojev (Shavkat Miromonovich Mirziyoyev).

Ako dopadli ostatní? To vidno v nasledujúcej tabuľke.

Ako dopadnú, ale politicky, po tomto „sviatku“ demokracie v Uzbekistane, uvidíme a budeme sledovať.

Tesne pred prezidentskými voľbami (21. 10. 2021) Senát Olij Mažilisu (horná komora uzbeckého parlamentu) schválil zákon o prezidentskom znaku a prezidentskej štandarde, čo doteraz Uzbekistan nemal vo svojej protokolárnej praxi. Takže novozvolený a staronový prezident Uzbekistanu pri svojej inaugurácii okrem ústavne predpísanej prísahy, po prvý raz dostane aj tieto dva symboly.

K téme pozorovateľov. Samotné uzbecké zdroje uvádzajú, že buď sa na voľbách zúčastnilo 968 alebo 971 medzinárodných a národných pozorovateľov (zastupujúcich 19 medzinárodných organizácii a osôb z cca 50-tich krajín, vrátane 1 ks zo Slovenska)

Ako obyčajne, pozorovatelia zo Spoločenstva nezávislých štátov, Šanghajskej organizácie spolupráce, Eurázijskej ekonomickej únie, Parlamentného zhromaždenia turkojazyčných štátov... považujú voľby za štandard, okrem ODHIR OBSE.

Len tak ľahko si spomínam, že som sa osobne zúčastnil ako pozorovateľ na dvoch prezidentských voľbách v Uzbekistane (2000 a 2007) a aj vtedy misia ODHIR OBSE, ako cez kopirák hovorila plus/mínus to isté ako dnes. Tak buď nechápu, čo sa v krajine deje a čo je miestna tradícia, alebo tam za členské príspevky OBSE cestujú výlučne amatéri, ktorí sa následne akosi zásadne vyjadrujú k procesom. Tak napríklad Reinhold Lopatka, špeciálny koordinátor a vedúci misie krátkodobých pozorovateľov OBSE na tohtoročných prezidentských voľbách sa vyjadril k voľbám, že videl nedostatky: „... osobne som videl, ako v jednej z volebných miestností volič vkladal do urny dva volebné lístky. Nerozumiem prečo...“[3] Pre expertov na demokraciu a voľby, určite „zásadná“ informácia. Pritom (ak ide o privatizáciu) všetci na Západe hovoria o tom, ako demokracia v Uzbekistane pod vedením Š. Mirzijojeva víťazí...

A ešte európskym pozorovateľom chýbal „... skutočný pluralizmus...“ No a to ešte asi neboli na Slovensku v dnešných dňoch.

A čo ďalej?

Predpokladám, že o prípadnom víťazstve Š. Mirzijojeva v Uzbekistane a ani za hranicou nikto nepochyboval.

Väčšinový volič v krajine sa totiž dlhodobo vyjadroval, že budúci (nový, staronový) prezident by mal zabezpečiť to, aby bolo „... tak ako dnes a možno aj lepšie...“. Z tejto filozofie sa dalo vydedukovať, že nebudú potrebné ani špeciálne operácie agentúry Shahiv (ako na Slovensku) za koho bude väčšinový volič (vrátane väzňov) hlasovať.

Pred piatimi rokmi bol volebný výsledok Š. Mirzijojeva akousi reakciou na únavu z vládnutia I. Karimova, ale aj položením nového základného kameňu vzťahu, ktorý v uzbeckej (a nakoniec celej stredoázijskej) spoločnosti fungoval, funguje a bude fungovať. Totiž vodcu-lídra akosi automaticky nasledujú ostatní, ktorí sa mu chcú vyrovnať. A S. Mirzijojev bol vplyvným členom tímu I. Karimova, takže proces pokračuje.

Z mojej osobnej skúsenosti a poznania uzbeckých reálií, nehľadiac na to, čo hovorí misia ODHIR OBSE, uzbecký volič sa asi po prvý raz od roku 1991 cítil vo volebnej miestnosti ako volič, čo si pochvaľovali najmä prvovoliči. Podľa osobných rozhovorov zväčša volili Borisovú, vraj preto, lebo je žena (len preto). Trpká skúsenosť zo Slovenska ešte do Uzbekistanu neprišla. No a mali problémy s A. Kadyrovom, ktorý vraj šiel do volieb len za účelom volebnej deštrukcie.

Objektívne treba priznať, že výsledok 80,1 % je odkazom, že Š. Mirzijojev bude na uzbeckom politickom Olympe dlho. Veľmi dlho (ako jeho predchodca I. A. Karimov) a tomu je potrebné podriadiť koncepčnú zahraničnú politiku (ak taká existuje) Slovenska vo vzťahu k Uzbekistanu ako k jednej z rozhodujúcich krajín Strednej Ázie, ktorá nie je len islamskou krajinou, ale o. i. susedí aj s Afganistanom a do Číny je na skok.

Uzbekistan je zvyknutý na silného lídra a žiada si ho (nie daňového podvodníka, plagiátorov, alebo promiskuitnú osobu narušujúcu morálne pravidlá ako aj kanonické právo na Slovensku). To jedna strana mince. A z druhej urobiť z občanov voličov, to tiež (zatiaľ) nejde len tak.

A celkom na záver

Je Š. Mirzijojev a celý politický systém Uzbekistanu zabezpečený pred možnosťou palácového prevratu?

Nie som si celkom istý. Môj kolega, priateľ a súbežne bývalý veľvyslanec USA v Uzbekistane (neskôr aj na Ukrajine) John Herbst sa ako znalec postsovietskeho priestoru (raz darmo v Spojených štátoch si expertov vážia, to nie je Slovensko...) vyjadril, že po týchto prezidentských voľbách (ktoré má Taškent za sebou) by stálo za to Uzbekistan viac zainteresovať v americkom videní konsolidácie v Afganistane. Jasnejšie sa to už nedá povedať, len geopolitika a reálny vplyv Číny a Ruska v Strednej Ázii sú ešte jasnejšie.

Totiž, ako prvý s novozvoleným a staronovým prezidentom Uzbekistanu v rezidencii OkSaray (voľný preklade biely /ok/ dom, zámok, kaštieľ /saray/...) v Jakasarajskom obvode Taškentu komunikoval Kremeľ, a nie Biely dom.

Peter Juza

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

[1] Pozri: www.saylov.uz
[2] Š. Mirzijojev získal pred piatimi rokmi 88,65 % hlasov pri volebnej účasti 87,83%
[3] Pozri: https://fergana.site/news/123545/

Publikováno se souhlasem autora.