Peter Juza: Stretnutie v Chive

Zmení neformálna regionálna spolupráca svoju podobu na inštitucionálnu? Alebo, vidiac to, čo sa deje v rámci Európskej únie, Stredná Ázia, najmä po skúsenosti so Sovietskym zväzom, kde jedno mesto diktovalo, ostane v polohe dobrých susedských vzťahov? Ich rozvoj v Strednej Ázii v aktuálnej dimenzii skôr fandí neinštitucionálnemu formátu.

Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu a vyhlásení nezávislosti (1991) postsovietskych republík – reč je o piatich krajinách Strednej Ázie (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan) – sa v zásade všetky prioritne venovali samy sebe.

O regionálnej spolupráci medzi týmito krajinami nebola skoro žiadna reč. Viac sa hovorilo o konkurencii.

Prečo? Nuž aj preto, lebo bývalí prví tajomníci ÚV republikových komunistických strán (a členovia ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu – s výnimkou prezidenta Kirgizska, ktorý bol predtým „len“ prvým tajomníkom Mestského výboru KS Kirgizska v Biškeku a prezidenta Tadžikistanu, kde občianska vojna rozdala inak karty) sa transformovali na demokratických prezidentov. Prezidentov, ktorí jeden na druhého žiarlili a regionálnu spoluprácu nepovažovali za prioritu.

Prezidenti Tadžikistanu E. Rachmon (vľavo) a Uzbekistanu Š. Mirzijojev pri podpise dokumentov.

Zo zápisníka diplomata

Spomínam si, ako sme spolu s maďarským kolegom organizovali v Almaty na pôde KISI, čo je Kazašský inštitút strategických výskumov pri prezidentovi Kazachstanu , okrúhly stôl na tému regionálnej spolupráce v Strednej Ázii. Na tomto spoločnom podujatí, ktoré sme „prikryli“ značkou V4 (Slovensko ako vtedy predsedajúca krajina vo V4), zazneli zaujímavé veci.

Predovšetkým, že regionálna spolupráca nie je prioritou a nakoľko ešte vtedy boli na svojich postoch prezidenti I. Karimov (Uzbekistan), S. Nijazov (Turkménsko) a N. Nazarbajev (Kazachstan), ktorý pred týždňom na základe referenda prišiel o nafúknuté privilégiá pre seba svoju rodinu, o takejto spolupráci sa nepatrilo hovoriť.

No a tiež, že pod vplyvom udalostí v Afganistane a toho, čo tam navystrájali boys z USA, sa každá krajina viac individualizovala.

Špecifický Uzbekistan

Taký Uzbekistan bol napr. najskôr v zoskupení (umelo vytvoreným washingtonskými stratégmi) GUUAM – Gruzínsko, Uzbekistan, Ukrajina, Azerbajdžan a Moldavsko, z ktorého vystúpil. Okyptený GUAM sa po odchode Taškentu postupne stal nefunkčnou štruktúrou a smutnou epizódou pokusu o postsovietsku integráciu zásahom zvonku (z USA).

Podobne sa Taškent staval voči Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB), napriek tomu, že základným kameňom tejto organizácie je Taškentská deklarácia a izolacionisticky pristupoval aj k Eurázijskej ekonomickej únii (EEÚ), kde má, pravda, dnes už štatút pozorovateľa.

Ešte jedna malá poznámka: Podujatie bolo v Almaty preto, lebo v tej dobe ešte nebola dokonaná operácia presunu inštitúcii z Almaty do Astany (dnes Nur-Sultan), pričom KISI sa spolu s Centrálnou bankou Kazachstanu tomuto transferu bránili de facto najdlhšie. Aj takými fintami, ako napr. že v Astane fungoval len sekretariát vedenia a de facto celý výkonný aparát a analytický tím pracoval v Almaty. Lenže nevydržali a dnes už KISI sídli v Nur-Sultane.

Faktom je, že ak pred piatimi-šiestimi rokmi bol Uzbekistan v Strednej Ázii a Centrálnej Ázii vôbec problémom pri snahách o regionálnu integráciu, dnes je táto brzda uvoľnená.

Postupom času, pod tlakom ekonomicko-politicko-bezpečnostnej reality, rekonfigurácie hegemónov (zvyšovanie vplyvu Číny a dočasného ústupu Ruska) v Strednej Ázii a tiež z dôvodu personálnych zmien na postoch prezidentov, dochádza aktivizácii regionálnej spolupráce. Pravda zatiaľ bez inštitucionálnych prvkov a najmä na báze bilaterálnych väzieb a prihraničnej spolupráce.

Nakoniec nová koncepcia, resp. stratégia zahraničnej politiky Uzbekistanu, ktorú sformuloval a nedávno presadil dnes už exminister zahraničných vecí Abdulaziz Kamilov, hovorí o regionálnej spolupráci ako o nosnom programe stredoázijského smerovania. Pritom Uzbekistan je jednou z rozhodujúcich a najvplyvnejších krajín Strednej Ázie (najľudnatejšia krajina regiónu, najvycvičenejšia a bojaschopná armáda, priama hranica s Afganistanom...)

Začiatkom mája bol uzbecký prezident na návšteve v Turkménsku a pred pár dňami mal telefonické rozhovory s prezidentmi Kirgizska a Kazachstanu.

Plenárne rokovanie delegácií.

Tadžik v Uzbekistane

Prvý júnový týždeň zasa patril oficiálnej návšteve prezidenta Emomali Rachmona (na pozvanie partnera) v Uzbekistane.

Dňa 2. júna 2022 rokoval v uzbeckom hlavnom meste Taškente so svojím partnerom a hostiteľom Šavkatom Mirzijojevom.

Potom sa obaja partneri presunuli do historického mesta Chiva v Chorezemskej oblasti (po ceste sa zastavili aj v meste Urgenč). V turistických bedekroch sa uvádza, že po Samarkande a Buchare ide o tretiu historickú perlu Uzbekistanu.

Mal som možnosť navštíviť v princípe všetky kúty Uzbekistanu – od umierajúceho Aralského mora, cez Timurove vráta, Kokand, Ferganu, Džizak... ale podľa môjho osobného názoru Chiva je najkrajšia a najkompaktnejšia. Samozrejme, aj Buchara aj Samarkand ako lokality UNESCO sú nádherné, ale Chiva je len jedna (v roku 1990, ešte v dobe Sovietskeho zväzu, bola zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO a v roku 2020 bola kultúrnym hlavným mestom turkického sveta).

Uzbecká Chiva.

Počas tejto dvojdňovej návštevy tadžického prezidenta bolo podpísaných 11 dokumentov. Najdôležitejším (aj pre strategickú budúcnosť) je celkom jasne Deklarácia o upevnení a večnej družbe a spojenectve Uzbekistanu a Tadžikistanu , pričom aj tie ostatné, napr.: Cestovná mapa ďalšieho prehĺbenia a rozšírenia spolupráce v oblasti priemyslovej kooperácie, Memorandum o spolupráci v oblasti životného prostredia..., alebo Cestovná mapa rozvoja dvojstrannej spolupráce medzi Džizakskou oblasťou Uzbekistanu a Sogdijanskou oblasťou Tadžikistanu... majú svoj význam pri rozvoji bilaterálnych vzťahov a pri stabilizácii vzťahov v Strednej Ázii.

V rámci tejto témy, nielen pre štatistiku, je potrebné spomenúť, že za ostatné tri roky bolo medzi Tadžikistanom a Uzbekistanom podpísaných 97 zmluvných dokumentov rôznej úrovne, ktoré dotvárajú pavučinu dobrých susedských vzťahov s priorizáciou ekonomiky, kultúry a turizmu.

Spoza opony

Podľa uzbeckých a tadžických médií, ktoré unisono hodnotili návštevu ako „...historickú a prelomovú...“, najdôležitejším výsledkom dvojdňovej návštevy E. Rachmona v susednom Uzbekistane bol určite podpis spomenutej Deklarácie o upevnení a večnej družbe a spojenectve.

Lenže okrem oficiálnych hodnotení prezidenti obyčajne rokujú aj o tom, o čom médiá neinformujú, lebo nevedia. Takže o čom ešte rokovali prezidenti?

Mládež Tadžikistanu a Uzbekistanu víta prezidentov.

1. Obe krajiny susedia s Afganistanom – takže témou bolo zladenie a spolupráca v bezpečnostnej oblasti v koordinácii so záujmami garantov bezpečnosti v Strednej Ázii (Ruskom a aj Čínou), tak aby Anglosasi v regióne zasa nerozpútali x-té pokračovanie Veľkej hry. Nakoniec to, čo sa stalo na Ukrajine, po angažovaní Anglosasov a ich prisluhovačov je pre Strednú Áziu mementom;

2. Ak už sme spomenuli Ukrajinu, ako Taškent, tak aj Dušanbe (prezidenti sa v tomto zhodli) sa nemienia zúčastňovať na naivných propagandistických akciách rusofóbnych krajín a solidarizujú (podobne ako Nur-Sultan, Biškek a Ašchabad) s Moskvou;

3. V Uzbekistane je veľmi silná (historicky) tadžická menšina. Podľa odhadov rôzne zdroje uvádzajú jej podiel od 5 do 27 % (niekedy až 30 %). Jeden prezident deklaroval, že menšinová politika nebude na úkor Tadžikov žijúcich v Uzbekistane a druhý zasa, že nebude ovplyvňovaná ich lojalita voči Taškentu;

4. A nakoniec to bola téma štátnej hranice, ktorá je bolestivým dedičstvom (nielen postsovietskym) v Strednej Ázii. Proces delimitácie hranice medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom je prakticky zakončený a teraz je potrebné dotiahnuť demarkáciu. Počas postsovietskeho obdobia medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom fungovali (až) dva pohraničné priechody a medzi hlavnými mestami nebolo letecké spojenie. V zime, keď boli neprejazdné priesmyky, bolo cestovať prakticky nemožné. Dnes – v roku 2022 – je funkčných 17 plnohodnotných hraničných priechodov (+2 sezónne). Pritom sám I. Karimov sa narodil v Samarkande, kde je tadžická menšina vlastne väčšinou. A ešte niečo, koľko je hraničných priechodov medzi slovanským (kresťanským) Slovenskom a slovanskou (kresťanskou) Ukrajinou zatiaľ v leninskom formáte?

Všetky tieto štyri neverejné okruhy, ktoré boli na rokovacom stole prezidentov, sú dôležité, ale pre stabilitu v Strednej a Centrálnej Ázii je dôležitý najmä bod 1 a 4 – teda dotiahnutie právnej fixácie štátnej hranice, čo je základom stability v Strednej Ázii.

No a tu treba len veriť, že príslušní ministri pripravili svojim prezidentom pravdivé (zodpovedné) podklady k téme štátnej hranice a nezobrali si v tomto za vzor niektorú z krajín Európy. Totiž ani jeden prezident pri rokovaniach nepodrazil vlastnú krajinu.

(Autor je vysokoškolský učiteľ.)

Publikováno se souhlasem autora.