Tou prvou je, že Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS), ako medzinárodná organizácia pokrýva zhruba 60 % územia Eurázie so štvrtinou svetovej populácie (cca 1,5 mld. obyvateľov), združuje veľmi zaujímavú množinu štátov.[1]

Členskými krajinami sú: Čína, Ruská federácia, India, Pakistan (oficiálne jadrové mocnosti), Kazachstan, Tadžikistan, Kirgizsko a Uzbekistan. Pozorovateľskými krajinami ŠOS sú: Afganistan, Bielorusko, Irán a Mongolsko. Štatút partnera v dialógu majú: Arménsko, Azerbajdžan, Kambodža, Nepál, Srí Lanka a Turecko(!).

Tou druhou je skutočnosť, že po tom, čo Spojené štáty (jadrová mocnosť) po prehre utekajú z Afganistanu (podobne ako z Vietnamu), kde po dvadsiatich rokoch je funkčné jedine hnutie Taliban a je stále platná paradigma nárastu prvovýroby a distribúcie drog, ostatné akosi nevyšlo. No a hodili cez palubu svojich v Afganistane a čo je pôvabné, aj svojich akože spojencov, ktorí im tam de facto robili pucflekov.

Čiže nemožno sa diviť, že aktuálne udalosti v Afganistane vrátane masovej dezercie afganských vojakov predovšetkým do Tadžikistanu (ale aj smerom do Uzbekistanu, ktorý sa snaží tomuto zabrániť) diktujú potrebu reakcie ŠOS na destabilizačné tendencie smerom do Strednej Ázie.

Stretnutie ministrov

Ak súhlasíme s tézou, že sa nemožno diviť, potom je logické, že stretnutie ministrov zahraničných vecí ŠOS sa uskutočnilo (14. júla 2021) práve v hlavnom meste Tadžikistanu. No a je tu ešte jedno plus a to, že Tadžikistan aktuálne predsedá ŠOS.

Ministri riešili – ako prioritu – otázky bezpečnosti v regióne po sublimácii USA a spol. z Afganistanu. Témou bola aj príprava samitu hláv štátov ŠOS, ktorý by sa mal konať v Dušanbe.

Teda členské krajiny ŠOS rozmýšľajú, čo treba urobiť vo svetovej politike, keď sa radikálni islamisti dostanú na sto percent k moci v Afganistane pri jasnej a pokračujúcej paradigme úpadku vplyvu Západu, ktorý sa nechal a stále necháva viesť Spojenými štátmi.

Spoločný dokument

Ministri na záver svojho rokovania prijali Spoločné vyhlásenie ministrov zahraničných vecí členov ŠOS k výsledkom stretnutia vo formáte Kontaktnej skupiny „ŠOS-Afganistan“ [2].

Dokument sa začína štandardnou formuláciou: „... my ministri zahraničných vecí členských štátov ŠOS sme za stanovenie Afganistanu ako nezávislého, neutrálneho, jednotného, mierového, demokratického a prekvitajúceho štátu... vedomí si, že dosiahnutie mieru a stability v tejto krajine je jedným z rozhodujúcich faktorov zaistenia bezpečnosti v regióne ŠOS...“

Ďalej ministri unisono pokračujú: „... sme presvedčení o potrebe ďalšej pomoci afganskému ľudu pri jeho snahách o znovuzrodenie krajiny a návrate na cestu mieru a národnostnej zhody...“

Téma susedstva je v dokumente ošetrená nasledujúco: „... ako priateľské susedské krajiny a dôležití partneri Afganistanu, členské krajiny ŠOS sú zainteresované v tom, aby sa táto krajina stala mierovou, stabilnou a prekvitajúcou, a tiež potvrdzujú svoju úctu tradíciám a kultúre všetkých národov, ktoré žijú v Afganistane...“

Spoločné vyhlásenie... je k dispozícii každému záujemcovi, ale všeobecne možno povedať, že ministri zahraničia krajín ŠOS vyzvali všetky zúčastnené strany konfliktu v Afganistane, aby sa zdržali možného použitia sily a krokov, ktoré by viedli k destabilizácii predovšetkým v pohraničných oblastiach Afganistanu so susedmi – členmi ŠOS. Čiže na rozdiel od doterajších kovbojských praktík krajiny ŠOS, citujúc zo Spoločného vyhlásenia... preferujú a potvrdzujú: „... v súlade so všeobecne uznávanými princípmi a normami medzinárodného práva, predovšetkým v súlade s Chartou OSN, svoj postoj k suverenite, nezávislosti a teritoriálnej celistvosti Afganistanu.... svoju snahu o spoluprácu s Afganistanom ako krajinou slobodnou od terorizmu, vojny a drog...“

Prijatie ministrov

V ten istý deň, keď bolo prijaté Spoločné vyhlásenie... teda 14. júla 2021, ministrov v prezidentskom paláci prijal prezident Emomali Rachmon – ktorý je jedným personálnych zakladateľov ŠOS a v súčasnosti sa nechá titulovať ako vodca národa.

E. Rachmon ministrom pripomenul 20. výročie vzniku ŠOS, predsedníctvo Tadžikistanu v ŠOS, ako aj to, že najdôležitejšou úlohou ŠOS (všeobecne) je udržanie bezpečnostnej stability v regióne členských krajín ŠOS. (Pre istotu si ešte raz pozrite úvod a ktoré krajiny sú členským krajinami tejto organizácie!)

Ale aj to, aká je hlavná úloha Tadžikistanu ako krajiny predsedajúcej ŠOS a to „... spolu s členskými krajinami a stálymi orgánmi ŠOS napomôcť ďalšiemu progresu organizácie...“

Obchod musí pokračovať

Zrejme väčšina čitateľov SLOVA pozná pieseň The Show Must Go On v interpretácii Freddie Mercuryho a skupiny Queen. Najmä jej chytľavý refrén, ktorý hovorí o tom, že šou musí pokračovať. Ak si to preklopíme na aktuálnu (dnešnú) situáciu v Afganistane vo vzťahu k Tadžikistanu, tak potom by refrén znel: „... obchod musí pokračovať...“ nehľadiac na všetko.

Nakoniec počas spomínaného stretnutia ministrov zahraničných vecí ŠOS v Dušanbe na samostatnej tlačovej konferencii minister dopravy Tadžikistanu Azim Ibrahim informoval verejnosť, že obchodné vzťahy Tadžikistanu s Afganistanom sú funkčné „... nehľadiac na pokračujúce boje v tejto krajine...“[3] Minister akcentoval, že len 13. júla 2021 prešlo bez problémov z Tadžikistanu do Afganistanu cez pohraničný prechod Dolný Pjandž 51 fúr a smerom do Tadžikistanu 71 fúr.[4] Pritom Afganistan tvoril v roku 2020 zhruba 1,5 % z celkového zahraničného obchodu Tadžikistanu (cca 70,7 mil. $) a nosným artiklom bol export elektrickej energie (65 % z exportného objemu), ktorý sa neprerušil ani počas bojov v Afganistane.

A čo sa týka samotného ministra, jeho osoba potvrdzuje sovietske väzby v postsovietskom priestore Strednej Ázie, ktoré nemôžu zmeniť ani rôzne farebné revolúcie. Narodil sa 1. marca 1962 v stanici Moskva neďaleko Kujlabu (teda patrí do prezidentského Kujlabského klanu). Dnes je to obec Said Ali v Chaltonskej oblasti. Vysokú školu absolvoval (1984) v hlavnom meste Uzbekistanu – Taškentskú štátnu technickú univerzitu, v súčasnosti to je Polytechnický inštitút A. Beruniho. V roku 1992 obhájil v Moskve dizertačnú prácu na Moskovskom banskom inštitúte (aktuálne Moskovská banská univerzita).[5]

Okrem toho, že je ministrom, A. Ibrahim je aj predsedom Štátnej komisie Tadžikistanu pre spoluprácu s EÚ v rámci programu TRACECA.

Afganistan ako problém pre Peking a Moskvu

Samozrejme, že hroziace nebezpečenstvo a nestabilita z Afganistanu nenecháva pokojnú ani Čínu. Peking sa obáva, že ako spojité nádoby (a za kovbojskej pomoci zvonku) sa môžu aktivizovať ujgurskí separatisti. V minulosti mali totiž veľmi tesné kontakty s Talibanom, resp. s inými radikálnymi skupinami operujúcimi v Afganistane. Nehľadiac na to, že sa Taliban sám prezentuje ako miestna politická sila, ktorá nemá (zatiaľ) globálnejšie ambície. To zatiaľ je dôležité, pretože v ich vnímaní radikálneho islamu sú styčné body s radikálnou ideológiou paštúnskeho nacionalizmu.

Paštúni žijú predovšetkým v severných oblastiach Afganistanu a tam žijú Uzbeci, Tadžici a Kirgizi – no už to máme v Strednej Ázii. A to je problém pre Moskvu. Stredná Ázia sa totiž časom môže stať novým centrom radikálneho islamu a napríklad renesancie mediálne už skoro zabudnutého Islamského hnutia Uzbekistanu (IHU).

Napriek tomu, že je viac-menej jasné, že Taliban, skôr či neskôr bude ovládať celý Afganistan, zatiaľ nie je jasné, či bude agresívny aj voči susedom v rámci postsovietskej Strednej Ázie (a nepriamo aj voči Rusku). Zatiaľ je vývojom v situácie v Afganistane najviac dotknutý práve Tadžikistan.

Na záver

V Afganistane sa v ostatných týždňoch aktivizuje Taliban, ktorý postupne silou-nesilou preberá moc v krajine, čo, samozrejme, zvyšuje nervozitu v Strednej Ázii.

Stredná Ázia ako mäkké podbruško Ruska zasa RF znervózňuje, hoci od Taliban je v Rusku oficiálne označený ako teroristické a teda zakázané hnutie.

V Spoločnom vyhlásení... sa ešte uvádza: „... krajiny organizácie vyjadrili pripravenosť aj ďalej rozvíjať spoluprácu s Islamskou republikou v boji s výzvami a hrozbami v regióne, predovšetkým s terorizmom a trestnou činnosťou spojenou s drogami, spoločne bojovať proti „dvojitým štandardom“ pri riešení týchto úloh...“

A aj preto stojí za pozornosť, že v tomto spoločnom dokumente ministrov sa Taliban vôbec nespomína. Pritom emisári Talibanu už oficiálne navštevujú jednotlivé krajiny ŠOS. Niekoľkokrát rokovali v Pakistane, Pekingu, ale aj v Moskve.

Dôležitý je záverečný akord Spoločného vyhlásenia..., ktorý nie v durovej, ale molovej tónine sumarizuje, čo chceli ministri verejnosti (nehľadiac na absenciu kategórie Taliban) povedať: „... potvrdzujeme pozíciu členských štátov krajín ŠOS o bezalternatívnosti regulovania konfliktu v Afganistane cestou politického dialógu a realizáciou inkluzívneho mierového progresu samotnými Afgancami a pod vedením samotných Afgancov...“

Čo však povedia ministri zahraničných vecí doma svojim prezidentom a kolegom ministrom obrany a náčelníkom generálnych štábov, to si vieme predstaviť, ale môžeme o tom zatiaľ len špekulovať.

Poznámky:
[1] Více ZDE
[2] Celý text ZDE
[3] Zdroj ZDE
[4] Pozn.: v domácom kontexte 1 fúra = 1 nákladné auto (nosnosť 10 ton) s prívesom, resp. s návesom
[5] Podrobněji ZDE

(Autor je vysokoškolský učitel)

(zdroj ZDE, převzato se souhlasem autora)