Opozícii poskytla vítanú príležitosť, aby zintenzívnila ofenzívnu obvinení proti Ficovej vláde aj za to, čo nespáchala, ale – a to je prirodzené – nesie za to politickú zodpovednosť. Strana Smer-SD sa ocitla v defenzívnej pozícii, z ktorej už nemožno vymanévrovať aspoň do patového pomeru síl, ako to ešte vyzeralo pár dní po neúspechu kandidátov Smeru v novembrových župných voľbách minulého roku.

Hoci konkrétne okolnosti a príčinné súvislosti vraždy novinára a jeho partnerky nie sú ešte jasné – tobôž nie sú vyšetrené – brutálny zločin poodhalil a vrhol svetlo na viaceré konkrétnosti, ktorým sa zavraždený novinár venoval, ale nebyť jeho smrti nestali by sa stredobodom pozornosti širšej verejnosti. V takomto kontexte vznikla šanca pre opozičných politikov, aby rozšírili svoju politickú agendu a mohli pravdivé objasnenie vraždy prezentovať voličom ako prioritnú súčasť svojho programu. Azda s výnimkou jedného politika – poslanca strany Sme rodina Milana Krajniaka, ktorý v hysterickej mediálnej atmosfére upozornil predstaviteľov proti sebe stojacich politických táborov, že „dnes nie je čas na opozično-koaličné spory. Teraz musí byť našou spoločnou prioritou iba vyriešenie tejto mimoriadnej situácie a záujem štátu. Slovenská republika ako štát musí vydať úplne jednoznačný signál, že násilie, alebo vyhrážanie sa násilím, voči ľuďom konajúcim vo verejnom záujme je v tomto štáte neprípustné a nikdy nebude tolerované.“

Z Krajniakovho zodpovedne formulovaného vyjadrenia možno usudzovať, že „posledný križiak“ za dva roky pôsobenia v parlamente zmúdrel a dopracoval sa k politickej triezvosti, potrebnej hlavne v takých situáciách, akú prežíva Slovensko teraz. Krajniak nehádže všetkých koaličných politikov do jedného koša, čo si – zdá sa – uvedomili aj niektorí v strane Smer-SD a dali to najavo. Zrejme asi chápu, že teraz ide o veľa, pretože ak sa všetky fakty a súvislosti vraždy Jána Kuciaka nevysvetlia a nebudú na základe toho vyvodené príslušné závery, bude to hlavná opozičná téma predvolebnej kampane, ktorá vyvrcholí o dva roky. Dnes nie je doba na lámanie kameňov v kameňolome, ale nadišiel čas odvážnych rozhodnutí. Najväčšie bremeno prijímania týchto rozhodnutí spočíva na pleciach premiéra Fica, pretože iba od neho závisí, aká bude sila signálu, že násilie alebo vyhrážanie sa násilím voči komukoľvek konajúcemu vo verejnom záujme nemá na Slovensku domovské právo.

Za takéhoto stavu predstavitelia opozície by chceli, aby koaliční partneri strany Smer-SD vo vláde dotlačili Roberta Fica k demisii. Na druhej strane triezvo uvažujúci kritici vlády – ako je napríklad konzervatívny denník Postoj – uznávajú, že „opozícia je nezrelá a nepripravená na vládu“. Moc by mal totiž prevziať nesúrodý konglomerát politických subjektov, poznačený osobnou animozitou svojich lídrov a deficitom kompetentných a vzdelaných profesionálov v politike. Slovensko sa nachádza v situácii, keď krajinu čakajú nepredvídateľné zmeny, súvisiace s ďalšou etapou integrácie Európskej únie – a neistota, prameniaca v stupňujúcom sa napätí medzi Ruskom a Spojenými štátmi, čo sa prenáša aj do bezpečnostných siločiar na európskom kontinente. A za uvedených okolností by mal stáť na čele vlády – namiesto Ficovho kabinetu – predseda najsilnejšej opozičnej politickej strany Richard Sulík, ktorý si chodil po rozumy za Mariánom Kočnerom? Najviac degradujúcou známkou jeho politických kvalít je hlasovanie Národnej rady SR o eurovale v októbri 2011, keď poslanci SaS na základe Sulíkovej iniciatívy nepodporili kabinet Ivety Radičovej a otvorili tak cestu k moci vláde strany Smer-SD.

(publikováno na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk)

Vyšlo na Vasevec.cz. Publikováno se souhlasem vydavatele