Tady platí dvakrát, že méně je někdy více. Zdrženlivost je v daném případě o to snadnější, že je možné předkládat originální stanoviska ze slovenské scény. Velice rád si připomínám například nedávné setkání v klubu Nového slova v Bratislavě věnované problematice TTIP. Jsou však i jiné kluby a jiná fóra, a proto děkuji portálu Vaše věc za možnost prezentovat úryvky z úvodního slova a komentářů správce a zakladajícího člena Hospodárského klubu Petra Kasalovského na 101. řádném shromaždění a celkově již 244. setkání tohoto společenství dne 23. 10. 2014.

Že by nekončiaci príbeh (premárnených) šancí

Naše združenie má dvadsaťdva rokov. Ešte nikdy nebolo tak vedomostne, spoločensky a človečensky silné ako tomu je v súčasnosti. A preto môžeme mať na dnešnom 101. riadnom zhromaždení taký akoby provokačný program. Takéto hodnotenie sa mi donieslo z viacerých strán, a najmä z mimoklubového prostredia. Aj s úprimným počudovaním, a dokonca s takou otázkou, či mením „pohlavie“. Opäť raz sme dali do programu témy z vnútornej politiky a tiež zahraničné, ktoré by sa mali týkať domácich politikov, ale predovšetkým jestvujúcich občanov.

Dodal by som, že máme aj „neobčanov“. To sú bytosti, ktoré nemajú záujem o veci verejné, o svoje okolie a vôbec o spoločnosť. Jediné, čo ich zaujíma sú peniaze, možno pozícia na nejakom rebríčku, ... a sú bez seba, ba až v akomsi tranze, keď sú okiadzaní, vynášaní poskokmi a na nich závislými ľuďmi do nebies. Nebezpečné je to vtedy, keď sa tak nedeje, alebo sa medzi ľud dostane pravda o ich celkovej chabosti. Nie pre nič za nič sa tu šíri v našom priestore vtip-nevtip o troch smutných žralokoch ...

Od vzniku našej komunity sme napomáhali tomu, aby sa nezablokovali premeny v hospodárstve a spoločnosti. Zdôraznil by som, že sme vedeli o chybných rozhodnutiach parlamentných a vládnych garnitúr, a všemožne napomáhali ich zmierňovaniu. Museli sme mať a máme na pamäti, že ich vymysleli a schválili tí, ktorí získali v parlamentných voľbách väčšinu. Aj to, že sme sa rozhodli pre zastupiteľskú demokraciu. Vývoj potvrdil naše obavy, ktoré sa neskončili a stali sa vlastne nekončiacim príbehom (premárnených šancí).

(Dokumenty sú archívne a obsiahnuté v našich memorandách, vyhláseniach, výzvach a otvorených listoch, dostupných na internete a detailne na www.hospodarskyklub.sk, vo vystúpeniach väčšiny laureátov Zlatého biatca, ďaľších členov a hostí z domova a zo zahraničia na riadnych zhromaždeniach a z prvej klubovej dekády v HN za obdobie 1993 – 1998 a v Hospodárskom denníku za obdobie 1999-2004.)

„Vox populi, vox Dei“ - a inak už na tomto svete nebude, vážení prítomní. I keď občas to neplatí. Vtedy, keď politickí lídri dospejú k názoru, že sú vlastne vyvolení a navždy. Lebo sú predsa najmúdrejší (!) a potom to začnú dávať najavo. A konajú mimo rámec zdravého rozumu a zákonov. Takých politikov sme už zažili, ale stále je ich málo. Aj s ich neskoršími pádmi na tú najtvrdšiu zem, resp. do zabudnutia.

Najpresvedčivejším dôkazom nie sú všakovaké kauzy, ale fakt, že máme funkcionárov, ktorí denne pracujú za mzdy, odmeny a „náhrady“ aj 24 a viac hodín z vôle ľudu.

Vážení prítomní,

dnešný program sa pripravoval od jubilejného stého zhromaždenia. A to v situácii, že komunikácia s politikmi, ktorí vedú tento štát – parlament aj vládu bola takmer nemožná. Nie sme im dosť dobrí, čo by sa dalo dokumentovať, ale nemalo by to význam. V našej histórii od 1992. roka, keď vznikalo toto združenie, nejde o nič výnimočné. Opájať sa svojími názormi a pravdami sa skôr-neskôr ukáže ako veľmi drahé. Je to možné, keďže účasť v jednotlivých voľbách do EP, NR SR, VÚC, miest a obcí sa vytrvale znižuje vďaka a prinajmenej je nedôstojná.

Terajší štvrtý prezident republiky Andrej Kiska v máji prisľúbil stretnutie s diskusiou o tom, aké chceme Slovensko. Bolo to však pred prezidentskymi voľbami. Po inaugurácii dostal naše blahoželanie s novým pozvaním. Po mesiaci došla e-správa, že nebude mať čas, lebo. Po opätovnom pozvaní som dostal list, v ktorom mi kancelár oznámil, že pán prezident si vysoko váži našu činnosť atď. Želajme si, aby ho jeho dnešný program uspokojil a neobanoval svoju neúčasť u nás v Pálffyho paláci.

Andrej Kiska sa stal prezidentom, lebo dostal o niečo viac ako tridsať percent hlasov všetkých voličov. Nijaká spontánnosť, lež to, s akousi doteraz málokedy tak vnímanou podmienečnou dôverou veľkého počtu voličov, a je napísané v názve úvahy Vladimíra Syneka : „...Našľapuj zľahka. Kráčaš po mojich snoch“. Autorom tejto „výzvy“ v najpriehľadnejšom šate je William Butler Yaets, írsky básník a dramatik, ktorý zomrel v roku 1939. („Našľapuj mäkko, pretože šliapeš po mojich snoch.“ Tak by sa tiež dal preložiť uvedený text.)

Prezident republiky Andrej Kiska však príde o veľa. Vladimír Synek je vo svojich úvahách tak neuveriteľne blízko pravde o tom, kde je Slovensko a jeho občanmi zvolený prezident. Uvažoval na moje požiadanie, lebo málokto dokáže tak logicky a citlivo ako on vyjadriť to podstatné. Nešlo o sto – stotridsať dní prezidentových dní, ale o to, či začal a na akej úrovni s približovaním sa k plneniu verejne daných sľubov a vyslovených záväzkov. Či môže byť štátnik, alebo bude jedným z premnohých politikov, ktorí nevykonajú vo svojom čase nič „občerstvujúce“ pre naše duše a život.

(...) K 15. máju 2014 vznikol otvorený list jedenástich členov adresovaný svetovej verejnosti, prezidentom Ruska a Spojených štátov a ukrajinským občanom na podporu mierového a civilizovaného riešenia ukrajinskej krízy. Nazvali sme ho : „Proti sterilizácii vyšších foriem života na planéte“. Bol zverejnený na jubilejnom Stom zhromaždení.

V tomto liste sa o.i. hovorí :

„Zo správania sa veľmocí neraz vychodí, že vnímajú iba a výlučne seba a svoje národy, čo značne deformuje už aj tak splošťovanú až k lineárnosti orientovanú verejnú mienku inde vo svete. Občas majú síce spoločný záujem, ale inokedy každý z nich chce byť hlavným činiteľom svetového vývoja, či dokonca histórie. Je nesporné, že vysoká súzvučnosť ich spolupráce a diplomacie môže zabraňovať vzniku fatálnej vojny spojenej s koncom civilizácie. V otázkach zachovania mieru môžu byť úspešné len vtedy, keď budú komunikovať lepšie ako v súčasnosti s ostatným svetom a jeho obyvateľstvom.

Súčasná koncentrácia vojsk na jednej a druhej strane hranice Ukrajiny a ďalších štátov s Ruskom zvyšuje možnosť náhodnosti vzniku nielen lokálnej, či regionálnej, ale aj globálnej konfrontácie. Vnútorné pomery a ich vývoj na Ukrajine majú potenciu prerásť do poslednej svetovej vojny. Máme k dispozícii vedecké štúdie a spolu s nimi počítačové modely potvrdzujúce, že keby došlo k vojne, tak dôjde aj k nezvratnej sterilizácii planéty od akýchkoľvek vyšších foriem života. Pokračovanie celkového rozvratu na Ukrajine je ľudsky neúnosné. Je najvyšší čas, aby ho veľmoci zastavili.

Lídri veľmocí sledujú vlastné záujmy, ale, pokiaľ chcú byť svetovými lídrami v skutkoch, tak im ostáva urobiť krok späť zo svojich myslených pozícií a pod kontrolou verejnosti rokovať o tom, ako podporiť mier, demokraciu a dôstojný život na Ukrajine. Bolo by to absurdné a veľmi nebezpečné, keby sa Rusko a Spojené štáty začali vzájomne označovať za protivníkov - nepriateľov. Také želania sú vždy medzi generálmi, ale aj vyvolávačmi novej "studenej vojny" a tiež vojenských konfrontácií. Na tomto sa verejne priživujú aj politici z pravého aj ľavého spektra.

Neoddá sa rozmýšľať, čo by bolo, keby prvá, a v konečnom dôsledku aj posledná vojna na európskom kontinente začala na ukrajinskom teritóriu. Bola by to prehra Spojených štátov, Ruskej federácie, Európskej únie a ideálov celoeurópskej integrácie, ale predovšetkým by to bol knokaut Ukrajiny a jej čestnej demokratickej verejnosti. Je vskutku najvyšší čas konať neodkladne a dať jasne najavo, že si neželáme doterajší vývoj a to, že v takejto situácii, keď ide o vojnu a o mier, chceme včasné a nestranné informácie o všetkých riešeniach ukrajinskej traumy.

Spoliehame sa na prezieravosť a múdrosť prezidentov B. H. Obamu a V. V. Putina, že potvrdia svoje svetové líderstvo ako ich predchodcovia J. F. Kennedy a N. S. Chruščov, keď pred vyše polstoročím na poslednú chvíľu zachránili mier a odvrátili jadrovú katastrofu.“

Dospeli sme do štádia, že politické veličiny doma ani v zahraničí nereagujú tak ako v nedávnej minulosti. Neunúvajú sa ani diplomati a pomaly by sme mali vnímať odkazy cez internet typu : „Čo sa staráte do vecí, ktoré prináležia premiérom !“. Alebo sa vytvára dojem, že by sme chceli robiť politiku. My robíme politiku plných 22 rokov a môžem vyhlásiť, že sme sa vo svojich názoroch nemýlili. Faktom však je, že sme neraz predbehli dobu a znepriatelili si celý rad domácich politikov. Nikto predsa nemôže mať viac rozumu a citu ako politici na najrôznejších funkciách.

Boli tu napríklad takéto vyhlásenia : O celoeurópskej integrácii z roku 1997, o členstve v EÚ a NAT0 z roku 2003, o budúcnosti EÚ a o vzťahoch s USA z roku 2007, o parlamentných voľbách z roku 2010, o hamletovských otázkach v slovenskom priestore z roku 2010, o zodpovednosti politických a spoločenských lídroch z vlaňajšieho roka. Boli aj podnetné reakcie od francúzskeho prezidenta J. Chiraca, pápeža Jána Pavla II. a kardinála J. Ch. Koreca, slovinského prezidenta M. Kučana, českého premiéra a neskôr prezidenta V. Klausa, prezidenta WEF K. Schwaba, generálneho tajomníka OECD D. Johnstona, prezidenta Svetovej banky J. Wolfensohna, nositeľa Nobelovej ceny za mier M. Yunusa, čiernohorského premiéra M. Djukanoviča a iných osobností.

Naším čestným členom sa stal niekdajší veľvyslanec USA v SR R. Johnson. Málokedy si nenašiel čas na stretnutie s klubovou komunitou a na otvorený dialóg. Bol to skutočný elitný ambasador dobrej vôle a zdravého rozumu. Ani jeden z veľvyslancov, ktorí tu pôsobili od 1993. roka sa jeho šarmu a priateľským aktom nepriblížil. Avšak veľmi blízko jeho úrovni boli francúzsky veľvyslanec Perrin, ruský veľvyslanec Akseňonok a rakúska veľvyslankyňa Matzner (ová). Za ich pôsobenia by sa nestalo, aby si u nich doma nevšimli, ba v nejednom prípade negovali upozornenia a podnety od slušných a nie nerozumných ľudí z centrálnej Európy.

Oficiálne reakcie na náš otvorený list sme nedostali ani od premiéra ani predsedu parlamentu, na čo sme si už zvykli, ale je nemilé, že táto „nová“ kultúra sa udomácnila aj v ostatnom svete (i keď výnimky jestvujú!). Nechať vývoj len na súčasných politikoch, to by bola nezodpovednosť a v určitom zmysle slova občianska rezignácia. Nie, tu nejde o mesiášstvo, či o politickú naivnosť, ale o to, že sa Svet vôbec nepohol k lepšiemu stavu z hľadiska bezpečnosti a mieru. Je menej biedy, hladu, chorôb, nevzdelanosti, teda chudoby ako takej, je menej vojen občianskych a vojenských intervencií ?! Nie je. Taký je výsledok pôsobenia svetových (aj našich) lídrov.

O sociálnom vývoji u nás radšej pomlčme. I keď pán prezident má názor, že sme na tom relatívne dobre. Má právo na názor rovnako ako my. My sme závislí hospodársky na zahraničí, čo je fakt. A podľa toho sa vyvíjame a správame. Poklonkovanie je módne a politické garnitúry vyznávajú heslo až chorobne : „... na večné časy!“. Kedysi sme mali také priateľstvo a spojenectvo so Sovietskym zväzom, po roku 1989 so Spojenými štátmi a dnes s EÚ a NATO. Pravda je však taká, že nie sme priateľmi ani spojencami sebe samotným. Taká je realita, ružovkasté a „optimalizované“ videnie a krátkozrakosť.

Nedá sa nespomenúť vládny balíček na zlepšenie životnej úrovne. Radovať a tlieskať by sme mohli, keby sme mali na to vytvorené zdroje. Napríklad, železničná doprava bude zadarmo pre žiakov, študentov a dôchodcov. No možno sa udeje vskutku zázrak, tak ako kedysi v minulosti, keď boli učebnice a školské pomôcky zadarmo. To je počin hodný Nobelovej ceny. Azda to konečne pochopia samozvaní lídri ekonomiky na našom území, ktorí v takýchto prípadoch zaryto mlčia.

Položme si tiež otázku, či môže mať premiér osobný názor, nech ide už sankcie voči Rusku, alebo na ruskú politiku ?! Nemôže. V inom prípade je to čudesná dvojkoľajnosť, pričom nechcem použiť iný termín. Má tu predsa parlament s pohodlnou väčšinou, ktorý sa mohol vyjadriť, aby občania pochopili, čo si vlastne majú myslieť, aký je ich názor. Prečo to neurobil ? Posmelovali ho predsa nepriamo práve všeobecne známi podnikatelia na našom území, ktorí však nechcú chápať to základné, že máme priateľské a spojenecké zväzky, ktoré sú záväzné. Sú platné aj v dobrom aj v zlom čase, aj vtedy, keď sa páchajú chybné a nezmyselné kroky.

Ak sme vyjadrili v máji obavy z našej malosti a z možných dôsledkov ukrajinskej krízy, no i z reakcií EÚ, USA, NATO a Ruska, tak sa nepominuli, ba práve naopak. V bezprostrednej blízkosti máme destabilizovanú Ukrajinu a reprízu Studenej vojny. Od mája som sa usiloval o to, aby nám odpovedal podľa EK, Spojených štátov a NATO reprezentant najväčšieho hriešnika za stav súčasného Svet. Aj som uveril časti ruskej diplomatickej logiky.

Prijal som aj nomináciu Sergeja Lavrova na Zlatý biatec, ale to podstatné sa v ruskej zahraničnej politike nestalo. Nič sa nezmenilo. Rusko je tu len pre seba obdobne ako iné štáty, ktoré sa chcú vnímať ako lídri, a keď sa tak nedeje, tak sa do tej pozície pasujú bez akýchkoľvek zábran. Nebol časový priestor na príhovor, na telemost, alebo na posolstvo Sergeja Lavrova k nám - do Európskej únie a jej občanom ?!

Je tu šanca - príležitosť otvoriť túto tému na našom 102. riadnom zhromaždení a celkove 245. podujatí nášho združenia, ktoré bude 16. decembra. Pozvanie na vzájomne prospešný dialóg trvá.

Predčasom sme tu položili otázku, či je V. V. Putin svetovým lídrom ? Má aj u nás značné sympátie, ale je len, či až ruským prezidentom ?! Aj preto dnes nebudeme bez priamej komunikácie s ruským prominentom diskutovať o medzinárodnej situácii i keď sme na to pripravení majúc dokonca „bez-zábranové“ úvodné slovo o názoroch nemalej a nezmerateľnej časti našej verejnosti veľvyslanca J. Bratku. (A musím uviesť aj to, že internetom rotujúca mierová výzva V. V. Putina je falzifikátom.)

Dovoľujem si vám oznámiť, že koncom mája sme dospeli k rozhodnutiu vytvoriť Výbor pre mier a spoluprácu. S odstupom 41 rokov sme aktualizovali vďaka našim odborníkom správu WHO o jadrovom potenciáli vo svete. Je zverejnená na našej www.hospodarskyklub.sk. Je to depresívne čítanie a výsledok politických elít tohto sveta, no i nepružnosti OSN a umrtveného občianstva konzumom a sociálnym strachom.

Oslovil som troch zahraničných laureátov Zlatého biatca M. Yunusa, prof. J. Kellera a prof. Rongxiang Xu-a, ako aj domáce osobnosti prof. V. Tkáča, prof. J. Brezu, prof. J. Masarika, Z. Černáka a A. Blahu, aby sme sa viac starali o podmienky pre mierový vývoj a život vo svete, aby pravda bola aspoň minimálnou pravdou, že demokracia znamená viac mieru.

Osobne si v tejto chvíli pripomínam stretnutie so sovietskym maršálom a ministrom obrany Dmitrijom Fjodorovičom Ustinovom pred 31 rokmi v priestoroch Bratislavského hradu. Výťah bol pokazený a tak som bol vyzvaný, aby som 75-ročnému sovietskemu hosťovi pomohol výjsť po schodoch do Siene federácie. Bol však čulý a bez zastavenia vyšiel na prvé hradné poschodie. Strávil som v jeho prítomnosti pol hodinu a odpovedal na kopec otázok ohľadne medzinárodných vzťahov, osobitne o vzťahu k Sovietskemu zväzu a jeho národom.

Túto „spoveď“ ukončil uvažovaním nahlas a medzi štyrmi očami : „Vaša generácia na rozdiel od nás starcov to bude mať ťažšie. Dnes Ťa môžu jadrové zbrane zničiť x-krát, pričom stačí jedenkrát. Keď sa budeš blížiť k môjmu veku, tak bude väčší strach z vojny, z jadrového konfliktu, ktorý skončí túto civilizáciu. Zbrojiť sa bude a mierový čas nenastane sám od seba. Na politikov sa veľmi nespoliehajte. V podstate nemajú reálnu predstavu, čo by to bola za vojna ..., a možno sa dožijete aspoň môjho veku“.

Publikováno se souhlasem vydavatele.