Určite sa nebudú hnevať Kirgizsko, Tadžikistan alebo Turkménsko, no Kazachstan a Uzbekistan sú objektívne krajinami, ktoré dnes tvrdia nielen geopolitickú muziku v Strednej Ázii. Ale aj – a to je dôležité – aj tú regionálnu.

Bez týchto dvoch krajín si nemožno zaistenie všeobecnej bezpečnosti (ekonomickej, vodnej, energetickej a najmä silovej) s Afganistanom dýchajúcim na regionálny tyl nemožno predstaviť.

Trpezlivý Kazach v Uzbekistane

V čase, keď v našom kutúrno-náboženskom okruhu vrcholili prípravy na Vianoce, v dňoch 21.– 22. decembra 2022 navštívil prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Kemelevič Tokajev so štátnou návštevou (najvyššia diplomatická forma) Uzbekistan, kde rokoval so svojím partnerom Šavkatom Mironovičom Mirzijojevom.

Prezidenti sa naposledy, pred decembrovou predvianočno-novoročnou štátnou návštevou, stretli 27. októbra 2022 v Astane. Lenže to bolo počas summitu Stredná Ázia – EÚ, ktorý inak Strednej Ázii okrem moralizujúcich rečí z Bruselu nič efektívne nepriniesol.  

Podľa interných a dôverných informácii je pre toto postsovietske historicko-regionálne zoskupenie, hovoríme o Strednej Ázii, komunikácia so sedemdesiatpäťročným (… a teda skutočne európsky politicky perspektívnym…) zatrpknutým Josepom Borellom, len strata času.

Obaja prezidenti, tak ako K. Ž. Tokajev a aj Š. Mirzijojev sú prvými prezidentmi po prvých prezidentoch, ktorí de facto kreovali nezávislý Kazachstan a Uzbekistan (myslí sa Nursultan Nazarbajev a Islam Karimov) a dokázali týmto predvianočno-novoročným summitom vysokú mieru politickej trpezlivosti. Inak, stredoázijský mysliteľ (rodák z dnes afganského Herátu) Ališer Navoi (1441 – 1501) na margo (možno politickej) trpezlivosti povedal: „… len ten, kto má trpezlivosť, dokáže vyrobiť hodváb z listov a med z okvetných lístkov…“[1] Čiže revolučná nedočkavosť škodí výsledku. A to v každej historickej dobe, či epoche.

Podstata sa javí, jav je podstatný

Na uzbeckej pôde kazašský prezident K.-Ž. Tokajev, aby bolo jasné, deklaroval, že Astana je zainteresovaná v ďalšom rozvoji susedských vzťahov s Taškentom: „… historicky sú Kazaši a Uzbeci bratskými národmi, ktoré spája spoločná kultúra, tradície, náboženstvo a jazyk…“

Ako však naložia v rámci tejto zúženej tézy s Kazachstancami, ktorí nie sú Kazaši (Kazachovia) a Uzbekstancami, ktorí nie sú Uzbeci (Uzbekovia), o tom reč nebola. A to môže byť (a aj časom aj bude, podľa vzoru Majdanu) problém! Veď len podľa otvorených zdrojov, v Kazachstane žijú predstavitelia viac ako 130 národností  a 17-tich náboženstiev.[2]

Čo sa týka Uzbekistanu, v tomto obrovskom kotle uzavretom na juhu a východe hrebeňmi hôr, na západe Kaspickým morom a na severe širokými kazašskými stepami, sa miešajú národy, jazyky aj kultúra. Etnické zloženie uzbeckej populácie je veľmi pestré – okrem samotných Uzbekov tu žijú Rusi, Tatári, Tadžici a Karakalpaci…[3]

K. Ž. Tokajev začal svoju návštevu (podľa nepísanej tradície) položením venca k pamätníku Nezávislosti Uzbekistanu v centre Taškentu a dobre vieme, že jav je najdôležitejším znakom procesu.

Ďalej, aby prezidenti demonštrovali svoje islamské (nie pravoslávne) pozadie, súčasťou programu bola návšteva a modlitba (namaz) v medrese Šajcha Tachura (Shayx Xovandi Tohur maqbarasi) v Taškente.

K. Ž. Tokajev sa v uvedenom sakrálnom komplexe poklonil aj pamiatke Tulebija (Qaldirg’ochbiy maqbarasi), ktorý je v Kazachstane známy pod menom Kaldyrgač-bij a uznávaný ako jeden z veľkých biev a autor zbierky zákonov.

Ak by mal niekto záujem si osviežiť pamäť na margo historického významu súdu biev v dejinách Kazachov, tak potom treba vychádzať z toho, že spoločnosť kočovných Kazachov, podľa dostupných materiálov, vždy považovala vetvu súdnej moci za prioritnú (čo ale neznamená, že nemala úctu pred svetskou mocou).

Súd biev mál v mnohom neformálne vyššiu autoritu, než rozhodnutia chána (chánov). Celý systém však stál na zásadnej podmienke, že sudcovia mali mimoriadne nepriestrelnú reputáciu a rozhodovali na základe konceptu spravodlivosti.

Niektoré zdroje uvádzajú, že súd biev fungoval už pred érou slávneho chána Taukechana (1652 – 1680 n.l.) a v podmienkach života kočovníkov fungoval prakticky do konca 19. storočia. Komplexne bol tento inštitút likvidovaný až na začiatku sovietskej éry.

Na stránkach SLOVA sme o tom písali v článku Politická elita Kazachstanu dnes a zajtra… .[4] Pritom platilo, že na rozhodnutia biev v zásade nemali vplyv ani miestni svetskí vládcovia a ich rozhodnutia (teda súdu biev) boli neformálne nadradenými (pokiaľ boli spravodlivé) a konečnými.[5]

Energetické projekty – na plný plyn

Počas návštevy prezidenti Š. Mirzijojev a K. Ž. Tokajev podpísali dva stredoázijsko-arcidôležité dokumenty: Zmluvu o spojeneckých vzťahoch medzi Kazachstanom a Uzbekistanom, ktorou nahradili a posilnili pôvodný spojenecký dokument (nižšej úrovne) Deklaráciu o spojeneckých vzťahoch medzi Kazachstanom a Uzbekistanom zo 6. decembra 2021.[6]

Tým druhým dokumentom je Dohoda medzi Kazachstanom a Uzbekistanom o demarkácii štátnej hranice. Tu si len pripomeňme, že spoločná hranica Kazachstanu a Uzbekistanu má cca 2,35 tisíca kilometrov prechádza v zložitých (pre nás niekedy nepredstaviteľných) prírodných podmienkach a samotné rokovania o presnom vymedzení štátnej hranice sa reálne začali v roku 2003.[7] Inak text tejto dohody bol doformulovaný a obojstranne dohodnutý v auguste 2022.[8]

Napriek týmto dvom strategickým dokumentom možno projektovať, že hlavnou tému (a záverov) návštevy v Taškente boli otázky kardinálneho rozšírenia vzťahov nielen v politickej, bezpečnostnej, vodnej a poľnohospodárskej oblasti, ale predovšetkým vo sfére energetiky.

Napriek tomu, že ako Kazachstan a aj Uzbekistan sú sčasti energeticky sebestačnými, majú energetické problémy. Vzhľadom na aktuálnu silnú zimu sa Uzbekistan pasuje s nedostatkom plynu a následne elektriny (všetky uzbecké elektrárne sú na plyn, pričom Taškent zvažuje výstavbu jadrovej elektrárne) v rurálnych častiach krajiny.

Na druhej strane v Kazachstane, v dôsledku zlého technického stavu a havárií tepelných elektrárni, Astana pripravuje výstavbu jadrovej elektrárne, pričom výstavbu by zabezpečovala ruská korporácia Rosatom. Takže aj tu treba stopovať rôzne snahy o farebné revolúcie a zmeny režimov, tak aby Westinghouse Electric Corporation akože náhodou vyhral nanovo tender, o ktorom už bolo dávno rozhodnuté v prospech Rosatomu (v Kirgizsku, ktoré tiež zvažuje jadrovú elektráreň by po sérii revolúcii o tom vedeli rozprávať…).

Prezidenti reagovali aj na myšlienku V. Putina o vytvorení plynovej trojky. Uzbekistan tradične preferuje bilaterálnu spoluprácu Kazachstan – Uzbekistan, lenže realita (prepravné siete) je taká, že bez Ruska to nepôjde. Takže v danej chvíli sa bude zatiaľ rozvíjať spolupráca trianglu Rusko-Kazachstan-Uzbekistan cestou reverzu cez plynovod Buchara – Ural (4 500 km).

Členovia oboch delegácii za účasti prezidentov podpísali nasledujúci nasledujúce bilaterálne dokumenty[9]:

Geografické preformátovanie planéty

Vráťme sa k úvodnej myšlienke. Kazachstan/Uzbekistan môže, pri veľkej miere predstavivosti, pripomínať európsky tandem Nemecka a Francúzska, ktorý vraj zaistil rozvoj regionálnej kooperácie. Lenže ani Kazachstan a ani Uzbekistan nie sú krajinami, ktoré prehrali druhú svetovú vojnu, ktoré by kolaborovali s fašistickým Nemeckom, ktoré by boli (a sú) okupované od roku 1945 Spojenými štátmi. Takže podobné analógie zjavne nie sú korektné a navyše…, ale o tom v záverečnom akorde.

Ak na Slovensku nepochopíme, že Kazachstan je Kazachstan a Uzbekistan je Uzbekistan, tak potom nič nemá zmysel. A ak si budeme ďalej OĽANOvskoministersky myslieť (zjavne naivne), že Rusku, ktoré zatiaľ robí debanderizačný poriadok na Ukrajine, Stredná Ázia utečie, resp. Stredná Ázia vôbec nebude…, je tristné. Tak, ako je tristná úroveň slovenskej odbornej zahraničnopolitickej debaty.

V tomto kontexte dávame do pozornosti nasledujúce. Podľa oficiálnych štatistických údajov Uzbekistanu (za obdobie január/november 2022) obchodný obrat s Ruskom dosiahol úroveň 8,3 mld. $, čo je nárast o 26,5 % v porovnaní s rovnakým obdobím roku 2021. Ruská federácia sa stala hlavným obchodným partnerom. Na druhom mieste je Čína s objemom 8,1 mld. $.[10]

Taškent  je v tomto roku tretím obchodným partnerom Astany (po Číne a Ruskej federácii). V roku 2003 bol na šestnástom a v roku 2021 na šiestom mieste. Celkom slušná konvexná dynamika.

Napriek optimizmu zo záverov návštevy, nezabúdajme na to, že od ukončenia existencie Sovietskeho zväzu (vlastne aj počas jeho existencie) Kazašská sovietska socialistická republika a Uzbecká sovietska socialistická republika, neskôr (až dodnes) Kazachstan a Uzbekistan žijú v neustálom režime vzájomnej žiarlivosti  na dosiahnuté výsledky svojej nezávislosti a ostrej konkurencie o získanie zdrojov na svoju ďalšiu budúcnosť. Takže národný egoizmus môže zvíťaziť aj tu, v Strednej Ázii. Tak ako Nemecko dnes nehľadí na Francúzsko a vlastne na nikoho.

(Autor je vysokoškolský učitel; publikováno se svolením autora)

[1] Pozri: ZDE
[2] ZDE
[3] Podrobnejšiu demograficku stratisfakciu pozri: ZDE
[4] Pozri: ZDE
[5] Podrobnejšie pozri: JUZA,  P., (2016): Koncept spravodlivosti v Kazašskom chánstve – súd BIEV, In.: Political Science Forum 1/2016, TUAD Trenčín, ISSN 1338-6859, ss.118-126;
6] Plný text pozri: ZDE
[7] ZDE
[8] ZDE, KAZISLAM.KZ 
[9] Pozri: ZDE
[10]  ZDE