Čo však väčšina čitateľov iste vie, je to, že tak ako Tadžikistan, India a aj Pakistan sú členmi Šanghajskej organizácie spolupráce, ako aj to, že India a Pakistan (krajiny s jadrovými zbraňami) majú medzi sebou silné konflikty.

O čo šlo v Pakistane

Prezident stredoázijského Tadžikistanu Emomali Rachmon v polovici decembra 2022 rokoval v Pakistane s pakistanským predsedom vlády Šáhbazom Šarifom. Hlavnou témou rozhovorov prezidenta a premiéra bola najmä spolupráca v energetickej oblasti a možnosti prístupu Tadžikistanu k pakistanskému prístavu Karáči. Podľa tadžických analytikov by mal takýto variant spojenia viac bonusov, než doterajšia odskúšaná a logisticky bezpečná severná trasa na svetové trhy cez Uzbekistan, Kazachstan a Rusko.

Prezident E. Rachmon (vľavo) počas návštevy v Pakistane. Snímka: www.president.tj

Ak sa pokúsime ľahko zhodnotiť túto návštevu E. Rachmona v Islamabade (14.-15.12.2022), tak v zásade ide o pokračovanie, resp. rozpracovanie júnového (2022) stretnutia v Pakistane ohľadom realizácie a najmä finalizácie energetického projektu CASA-1000[1] a hľadania transportných koridorov Tadžikistan (Stredná Ázia) – námorné prístavy v Pakistane.

Inak, ak sme v minulom texte hovorili o nedostatku elektrickej energie v Kazachstane a Uzbekistane, tak v rámci CASA-1000 sa predpokladá, že Tadžikistan, ktorý má zatiaľ dostatok energie z vodných elektrární, bude dodávať do siete pre Afganistan a Pakistan 70 % objemu a Kirgizsko 30 %, pričom ale Biškek má v tejto chvíli sám nedostatok zdrojov a kapacít (Toktogul je dnes na maxime a pred technologickým kolapsom).

Takže to vyzerá, že – ak sa nič nestane a nikto spoza oceánu nebude chcieť rozdať nanovo geopolitické karty – Dušanbe bude rozhodujúcim hráčom pri budúcej stabilizácii situácie v Afganistane, ktorá by výrazne pomohla v Strednej Ázii „odfúknuť si“ aj väčším hráčom (má sa na mysli Kazachstan a Uzbekistan). Lenže Rogun (teda Rogunská vodná elektráreň) stále nie je dokončená a nábeh na plnú kapacitu je v nedohľadne.[2]

Prezident E. Rachmon, uvedomujúc si toto nebezpečenstvo, ktoré leží na pleciach Tadžikistanu, navrhol v Pakistane (ako náhradu) spoluprácu v sfére ľahkého a potravinárskeho priemyslu.

Afganistan a ešte raz Afganistan

Pre región večná a bolestná téma – Afganistan – bola témou diskusie. Ako Dušanbe, tak aj Islamabad veria, že základom stability v Afganistane (a tým pádom v celej Strednej Ázii) je inkluzívna a široko etnická vláda v Kábule.

Lenže, vychádzajúc z reality, Islamabad má veľmi málo možnosti (ak vôbec nejaké má) pomôcť Dušanbe vo vplyve na vnútorný vývoj v Afganistane. Takže túto vrstvu vzťahov možno vnímať viac rétoricky, než prakticky. Aj keď, prezident E. Rachmon sa stretol s pakistanským ministrom obrany Pakistanu Khawajom Asifom, ktorý má prístup k jadrovému kufríku, pretože Pakistan je jadrová mocnosť, predsa len ide o rozdielne váhové kategórie.[3]

Ak sa stotožníme s tézou Z. Brezinského, ktorú ponúkol vo svojej práci Bez kontroly, že ukončením existencie Sovietskeho zväzu sa „..v „heartlande“ Eurázie vytvorilo geopolitické vákuum…“[4], tak potom táto bilaterálna diplomatická snaha je výhodnejšia pre Pakistan, než pre Tadžikistan.

Takto, cez humno, si Islamabad môže dláždiť cestu k upevneniu svojich krehkých (aj nábožensky) pozícií v Strednej Ázii a de facto tak konkurovať Indii, s ktorou, ako sme už spomenuli, má dosť komplikované vzťahy. Treba však vedieť, že 15. júla 2021 podpísal Taškent a Islamabad Spoločnú deklaráciu o strategickom partnerstve.[5]

Inak vojenské základne v Tadžikistane má aj Čína a Rusko. A Washington, po fiasku v Kirgizsku (letecká základňa Manas/Kant), Uzbekistane (základňa Chanabád) a úteku z Afganistanu sa to snaží, s pomocou geopoliticky naivného E. Rachmona a verného Pakistanu, v Strednej Ázii zjavne zmeniť.[6]

(Autor je vysokoškolský učitel; publikováno se svolením autora)

Poznámky:
[1] Více ZDE
[2] ZDE
[3] ZDE
[4] BREZINSKI, Z.: Bez kontroly, Victoria Publishning, Praha, 1993, ISBN 80-85605-83-x, s.151
[5] ZDE
[6] V roku 2022 prevádzkuje USA okolo 750 vojenských základní vo viac ako 80 štátoch a kolóniách. V súčasnosti sa počet amerického vojenského personálu v zahraničí pohybuje medzi 150,000 a 200,000 vojakov (v roku 2021 bolo toto číslo 171,477). Zdroj ZDE.